Skepsa aktuálnej politickej scény

Predpokladajme, že neodvratné zmeny v zdravotníctve sú len dovŕšením procesu transformácie našej spoločnosti na demokratickú, v ktorej platia zákony trhu a kapitálu. A aby sme preto pamätali na udalosti predchádzajúce a ich stav, treba pripomenúť, že::

– predchádzajúce zmeny vlastníckych vzťahov platné v dobe socializmu prešli počas privatizácie bez väčších otrasov, pretože ich občania prijímali neadresne, skôr so zvedavosťou, komu a koľko pripadne zo spoločného majetku

– úpadok VSŽ zásluhou podnikateľského úsilia rodiny Rézes bol proces riadený, ľudia ho vnímali len ako istú anomáliu, chybu na ktoré vtedajší slabý štát nemal dosah a tak zmenám zabrániť

– rafinérsky gigant (aj na európske pomery) Slovnaft len tak nebadane stal sa súčasťou (akože) maďarskej petrolejárskej spoločnosti MOL, o ktorej vlastníctve vedia len vlastníci s možno p. S. Hatina, ktorý z nej odišiel. s pekným balíkom.

– pyramídové hry nebankových spoločností BMG, AGW, Drukos boli tolerované až do chvíle, keď sa dotkli tých, čo z pyramídy nedostali očakávané percentá pretože sa o ne zabudli prihlásiť včas. Ich chyba.

– proces s vlastníkom firmy Sipox už nemá nádej na konečné riešenie, pretože majetok zakladateľa je už dávno rozdelený podľa zákona iným spriazneným osobám a nevie sa , kto je v tom všetko zainteresovaný.

– všetky tri pôvodne štátne banky(ŠBČS, ČSOB a IRB) a štátna sporiteľňa prešli do vlastníctva iných bánk-materí i s postupným prijímaním nových názvov(Sanpaulo, Erste, Volksbank a ide už len o chvíľu, kedy ich základný kapitál bude sanovať upadajúce matere. Ale o to solidárne ide.

– proces transformácie neobišiel ani Štátnu poisťovňu, ktorá sa stala súčasťou rakúskej poisťovne Allianz.

– zatiaľ nikoho nenapadla otázka kam odišli peniaze za tento transfer majetku štátu, alebo kde sú, keď štát v dlhopisoch verejných financií má dlh voči iným bankám v hodnote 30 mld. €. Ozaj, ako sa mohlo stať, že privatizácia za cca 300 mld. Sk (pôvodne) vyniesla dlh 30 mld. €. . Kde sú peniaze z predaja štátneho majetku?

– nebol problém, aby naše energetické spoločnosti pôsobili ako samostatné a ich fúzia do energetických gigantov Talianska, Francúzska, či Nemecka bol politickým gestom so stratou suverenity, ale aj kapitálu. Veď zisky z tranzitu plynu do krajín západnej Európy mohli kompenzovať výkyvy cien plynu na európskom trhu. Ale nie, tranzit plynu i ropy sa musel oddeliť.

– politické zmeny od decembra 1989 osožili viac zavedeným európskym demokraciám ako nám, čoho prejavom bol nápor spotrebného tovaru do našej (ešte vtedy) obchodnej siete ale na dlh a že tento ťah oddialil istú hospodársku krízu demokratických krajín ktorá po čase šarapatí už aj u nás. .

– zamestnanosť a teraz už aj nezamestnanosť má sociálne a morálne dimenzie, že stav, keď už rastie počet dvojgeneračnej nezamestnanosti má vplyv na kriminalitu a kde jej riešenie hľadajú vládni činitelia v zdokonaľovaní technických prostriedkov „ochrany majetku a životov občanov“ z čoho najväčší úžitok majú zahraniční výrobcovia guľových zbraní veľkého kalibru, televíznych kamier a monitorovacích staníc a vybavenosti policajtov a chovateľov policajných koní , psov a sprejov.

– opakované heslá liberálnych politikov a nielen u nás o tom, aby sa každý z občanov zaoberal sám sebou a bohatol pomocou vlastných projektov a hlavy, kladú otázku ako tento program súvisí s vlastenectvom, keď do národného mužstva musia byť pozývaní legionári, pracujúci v zahraničí a doma ostávajú len tí, ktorí sú nepredajní.

– vlna nepokojov a protestov proti akumulácii kapitálu v desiatkach rodín sveta ovláda svetové hospodárstvo a ktoré určujú, čo je dobré a koho treba trestať za neposlušnosť a otvorené oči. Aj protesty Američanov napred v NY a teraz už aj vo Washingtone niečo naznačujú, čo je v dnešnom svete zlé.

– existuje desiatka podobných impertinentných otázok, ktoré nemôžu mať odpovede rozumnej povahy, ale len axiómy, že je to tak, také sú trendy svetového vývoja a my s tým nič neurobíme.

Aj preto proces privatizácie nemocníc a liečebných zariadení musí byť dovedený do konca, aby došiel do stavu, že každý si za zdravie, ako najcennejšiu hodnotu zaplatí zo svojho zárobku, ale kde budú peniaze odvádzané do zdravotných poisťovní budú kapitálom, s ktorým budú hospodáriť budúci vlastníci. Fungujúce štátne inštitúcie NKÚ, PMÚ budú kontrolovať a sledovať, či nedochádza k porušovaniu zákonov, ako je definovaná ich štatutárna povinnosť.

Také sú spoločenské trendy a naša budúcnosť. Treba sa len tešiť.