Skepsa aktuálnej politickej scény

Keby autori aktuálnych článkov, historici i publicisti o začiatkoch i konca 2. svetovej vojny u nás, v Európe boli spomenuli v nich stretnutie predstaviteľov troch mocností na Jalte 4. – 11. februára 1945, mohlo byť všetko jasnejšie a zvýrazňované historické detaily by stratili svoju razanciu.

Síce článok jedného z nich je sprevádzaný fotografiou troch predstaviteľov mocností na stretnutí na Jalte, no o stretnutí a dôsledkoch z neho plynúcich sa autor nedotkol bolo mimo terajšieho výročia konca vojny. Ale naopak píše, že víťazstvo nad nacizmom znamenalo logickú cestu k súčasnej zjednotenej Európe. Pravda, ako býva zvykom, môže byť aj niekde inde.

Predovšetkým a zvlášť treba zdôrazniť, že len veľký politik a predstaviteľ doby prežívajúceho sa britského impéria W. Churchill neodvratne pochopil, že Rusi (teda ZSSR) vyhrajú vojnu aj bez zištnej pomoci USA definovanej v „Zmluve o pôžičke a prenájme“, teda nie zadarmo. Čo zaplatili, alebo vrátili. A môžu sa zastaviť až pri pobreží a kanály La Manche. S tým sa zmieriť nemienil a preto s chorľavým prezidentom USA F. D. Rooseveltom priplavili sa v konvoji bojových lodí na Krym, aby sa s J. V. Stalinom dohodli o koordinácii svojich operácií a o sférach vplyvu v povojnovom usporiadaní Európy. Veď dlho trvalo, kým sa dohodli, že druhý front musí byť otvorený na francúzskom pobreží a nie na juhu v Stredomorí, kde mali práve Briti svoje záujmy. Ak takto budeme vnímať dohody, ktoré na Jalte uzatvorili, potom ani dnešné vajatanie o ruskej agresii voči Ukrajine a anexii Krymu bude mať iný význam.

Ten má spočinúť v náprave ústupkov, ktoré obaja (Churchill i neutrálny Roosevelt) pod tlakom reálnej sily vojsk ČA vtedy prijali a ich pokračovatelia 40 rokov premýšľali a konali, ako stav, ktorý zmluvne bol tak dohodnutý a bol neporušiteľný pokojnou cestou zmeniť a krajiny, ktoré spadali pod ruskú zónu vplyvu z nej vymaniť. Je pochopiteľné že tomu napomohla aj zmena politickej klímy v spoločenstve štátov, neudržateľné vzťahy medzi členmi spoločenstva ale aj skrytá podpora dotknutých republík. zvonku. Predsa bolo ťažko predstaviteľné,, aby po rozpade ZSSR Rusko prevzalo na seba všetky záväzky bývalého ZSSR tie splatil a jeho ekonomika napriek tomu rástla a z mnohých dôvodov, ktoré poznáme veľmi málo ale aj práve zrušením centrálneho plánovania ešte aj na denné potreby národa, no strategické plánovanie ostalo v moci štátu.

Ekonomický potenciál RF je obrovský a v perspektíve dáva veľké príležitosti aj pre európske krajiny s obojstrannou výmenou tovarov i podnikateľských aktivít. Ak teraz a postupne sa stala EÚ expozitúrou amerických záujmov o celý svet nastala doba, revidovať výsledky povojnového usporiadania Európy a brzdiť expanziu ruských firiem a ceny dôležitých surovín pre jej existenciu. Predsa ekonomická (aj s inými prívlastkami) kríza prejavujúca sa od roku 2008 v zóne EÚ doteraz neskončila a nie je známa ani cestovná mapa, kedy sa tak stane. Preto jediným riešením nahromadených problémov je zatiaľ len sprísnenie a kontrola finančnej disciplíny štátov s vysokým sociálnymi výdavkami a starosť o včasné vracanie už poskytnutých pôžičiek silným bankám.

Aj takto môžeme hľadieť na situáciu, ktorá sa postupne vytvárala voči Rusku a keď bol zdramatizovaný pôvodne nenápadný konflikt rozdielnych politických síl Ukrajiny o podpis asociačnej dohody s EÚ. A tu sa môžeme vrátiť k prvým riadkom textu a dohody veľmocí na Jalte o rozdelení vplyvu Čo je na tom neprijateľné, aby malo Rusko v susedstve mierové zbory NATO?

I politika, ako inštrumentárium záujmov môže mať a má rôzne podoby. Ale stále strašiť mladých ľudí minulými frontami na banány pred Vianocami a ako “bradatí mužíci“, ktorí váľali naše devy a ženy hore bruchami, aby ich znásilňovali a chlapom kradli hodinky, je už nedôstojné ani posledného bulvárneho novinára. Vysúvať RF z európskeho priestoru rôznymi, ešte pripravovanými a ostrejšími sankciami je politicky, ekonomicky i morálne neúnosné a svedčí skôr o bezradnosti tých, čo o nich debatujú a vyhlasujú ich bez časového limitu, aby zmenšili tlaky vlastných ľudí na vlastné problémy.

Hovoril o tom aj prezident Putin, keď v besede s mnohými účastníkmi označil

súčasný postoj spojencov USA za účelový a keby Rusko bolo chudobné, boli by ho ochotní tolerovať, dokonca mu, za vhodných podmienok i pomáhať. Ukážkovým príkladom je práve vzťah spojencov k Ukrajine a opakované návštevy rôznych expertov finančných inštitúcií, ako pomôcť Ukrajine pôžičkami a istením ich návratnosti tým, ktorí majú k nim odvahu, radikálnymi zmenami v systéme, ktorý stále po 25 rokoch vykazuje vysokú mieru korupcie a spájajú ju s minulým spoločenským zriadením. Ale korupcia prekvitá aj v starých a demokratických krajinách a všade, kde ide o peniaze. Také sú zákony tohto sveta.

Ako bodku za celým článkom stačí spomenúť, že prvým návštevníkom Kyjeva v začiatkoch povstania na Námestí proti vláde V. Janukovyča bol predsa senátor John McCain a viceprezident J. Biden. Náhoda? Iste nie.

I Rusko, ako veľký a suverénny štát má a musí mať svoje záujmy strategické i taktické a ktoré neoslabí žiadna hrozba, či intervencia, ani zákaz účasti predstaviteľov štátov EÚ na oslavách Dňa víťazstva nad nemeckým fašizmom. Veď aj neúčasť na otvorení ZOH Soči bolo odôvodňované podobne a Krym bol ďaleko.