Skepsa aktuálnej politickej scény

Len televízne kriminálne seriály začínajú spravidla tak, že detektívi sedia ráno na svojich stoličkách a čakajú kedy zazvoní telefón, po ktorom neznámy hlas oznámi trestný čin. Tým príbeh začne, aby ho do večera, či hodiny, ktorou je vysielací čas dielu seriálu TV vyriešili. Vždy je to však tak, že inú prácu, iný prípad neriešia.

Zdalo by sa, že aj v našich časoch vyšetrovatelia sedia a čakajú na prípady, ktoré im pridelí nadriadený prokurátor, pretože sa nudia a sú bez prípadov. Nuda. Aj preto všetky oznamy najmä ministra Lipšica, či jeho pravej ruky plk. Jaroslava Spišiaka, že vyšetrovanie sa začalo okamžite, po zaznení sirény. Opak bude pravdou a počet prípadov vo vyšetrovaní aj mnohoročných a náhodne doriešených je stále dosť a vyšetrovatelia pracujú súčasne na desiatkach, nie jednom, ako v seriáloch TV. Tak je to aj teraz, pri vysoko medializovanej akcii s názvom Gorila. Všetci najlepší vyšetrovatelia boli do akcie nasadení s náznakom, že ostatné prípady odložili bokom aj keď gen. Jaroslav Ivor hovorí, že úspech vyšetrovania je násobne väčší, ak začne ihneď po čine a Gorila je prípad už starý, vynesený na svetlo práve teraz, keď je to politicky najpotrebnejšie, keď sa strany ohadzujú blatom, aj tie koaličné.

Ak ale vtedajší generálny prokurátor (Dobroslav Trnka) písomné prepisy rozhovorov istých vysoko spoločensky posadených osôb odložil s tým, že chybuje hlasový záznam hovorov, potom sa dopustil profesionálnej chyby, alebo bol už vo veciach podobného charakteru dostatočne zorientovaný. Možno mal k tomu dôvody, že aj tak už nič nedokáže pre konštrukciu obžaloby a súdny proces. nastalo by obdobie skúmania, či hlasy na záznamoch sú autentické, komu môžu patriť a skončilo by ako vždy, nekonečným skúmaním fonogramov a platením zvukových expertov. A bez relevantných výsledkov.

No aj po vyšetrovaní najlepšími vyšetrovateľmi, ktorých sám minister pozbavil iných prípadov vyšetrovania sa nič z hľadiska trestno-právneho nepohne, také sú totiž možnosti demokratickej justície, hlavne na strane žalovaného, ak má dosť peňazí na zaplatenie výkonov obhajcov.

V mojom blogu  6.1.012: “Keď sa môže, tak sa aj chce“ v diskusii k nemu sa pýtal jeden účastník (Spiritko), aký by bol rozdiel medzi prokuratúrou a štátnym zastupiteľstvom. Priznám sa, že mohol by byť, keby štátny zástupca zastupoval záujmy štátu viac ako prokurátor, ako žalobca, ktorý háji len literu práva s rôznymi interpretačnými možnosťami. Aj iné, majetkovo-právne kauzy tejto demokratickej republiky vlastne nemá kto hájiť. Preto ten stav je taký, aký je a ešte dlho bude.