Skepsa aktuálnej politickej scény

Stalo sa istým pravidlom, že médiá prinášajú zaručene správne údaje o platoch
ústavných činiteľov. A tak môžeme vedieť, koľko zarába prezident, členovia vlády, poslanci,
ale aj zástupcovia ľudu v mestách a na dedinách. Všetko podľa zákonov a s vysvetlením, že
národ má právo o tom vedieť, pretože všetci štátni úradníci sú platení z našich daní. To
privlastňovacie zámeno je dôležité, aby sa občan nepýtal z akých ziskov sú potom platení
vlastníci firiem, či akcionári, pretože by sa pýtal aj na dôvody násobných rozdielov
v odmeňovaní týchto dvoch základných kategórií verejné a súkromné. Ak by ale niekto
chytrý namietal ,že v súkromnom ide o riziko, potom možno odpovedať aj tak, že predsa do
rizika išiel dotyčný vedome a s rizikom. Ale zatiaľ sa ešte nestalo, aby firmy v ťažkostiach
neprepúšťali napred robotníkov alebo sa nesťahovali do iných zemepisných šírok – na
Balkán. O biednom osude majiteľov sa nehovorí .A stroskotanci idú na úrad práce. no tam sa
s bývalými majiteľmi. firmy kde boli zamestnaní 30-40 rokov , nemajú možnosť stretnúť.
Síce na obe skupiny malo by sa vzťahovať základné ustanovenie Ústavy SR, že ľudia
sú si v svojich právach rovnocenní(ale sú predsa aj rovnejší) a s tým, že zákony na ochranu
osobnosti by sa nemali vysvetľovať a používať iba podľa potreby .Dôsledkom takejto
účelovej interpretácie zákonov je skutočnosť, že vlastníci firiem sú osoby neznáme, alebo
majú biele kone, pretože síce vieme, že firma je akciová spoločnosť, no akcionári a hlavne
tí(alebo ten),čo vlastní kontrolný balíček akcií musí byť predsa fyzická osoba. Zatiaľ sa
o tom hovoriť nesmie. To tiež patrí medzi dnešné tajomstvá. ochrany práv človeka.
Do istej miery tejto úvahy sa zaplieta súčasný príbeh z Grécka, kde istý investigatívny
novinár Costas Vaxevanis uverejnil vo svojom týždenníku Hot Doc zoznam viac ako dvoch
tisíc gréckych boháčov, ktorí preliali postupne svoje € do Švajčiarska, čo spolu činilo pred
dvoma rokmi cez 2 mld € a to v čase, keď najnovšia grécka vláda priťahuje remene na
nohaviciach Grékov. Významná je však aj reakcia na jeho počin, keď ho úrady dali vopred
zatvoriť a potom ho prepustili, ale len do doby ,kedy bude súdený za porušenie tajomstva
osobných údajov s možným trestom 2-3 roky. Ale aj banky vo Švajčiarsku sú primerane
nervózne, že údaje o ich klientoch ,ktoré síce boli povinné voči francúzskej ministerke
financií poskytnúť, sa dostali do nepovolaných rúk a vlastne boli zneužité. Tým sa otriasa
v základoch charakter bánk, ich diskrétnosť, že podľa tradície chránia meno aj toho
najväčšieho gangstra a zlodeja. A podľa demokratických princípov o tom nerozhodujú banky.
ale súd. Peniaze predsa nesmrdia.
A keď sa zaoberáme starými praktikami o ochrane osobných údajov, prakticky
redukované na informácie o ich majetku, iste je na mieste otázka, prečo sa hanbiť za poctivo
nadobudnutý majetok, najmä keď vzrástol mimoriadne rýchle. Veď aký je principiálny
rozdiel medzi majetkom, ktorého vlastník je štátny úradník, alebo úradník, či vlastník banky,
alebo majiteľ športového klubu? Veď banky svoj majetok, majetok svojich dobrých klientov
chránia zvýšenými poplatkami trochárom za všeličo a podľa vlastných vnútorných pravidiel.
Na týchto nezodpovedateľných otázkach, ktoré už roky sprevádzajú kapitalizmus
a jeho chronické inotaje sú založené antagonistické vzťahy medzi chytrými a úspešnými
a väčšinou, menej šťastnou a menej úspešnou .Keby reči našich novoliberálov, ktoré
počúvame najmä teraz, v období vleklej a všeobecnej krízy nesmerovali k lenivej väčšine
neschopnej chytiť sa príležitosti zbohatnúť prácou svojich rúk(napr. čistením topánok na
rušnej ulici, alebo predajom novín z ruky ,ako v Amerike) možno by išlo len o rečnenie
zazobaných, ktorí po prevrate v roku 1989 chytili šťastie za pačesy a sa ho držia ,ale ich reči
sú falošné, vzdialené pravde.
Bude musieť prejsť ďalších 10-15 rokov, aby sme sa mohli dozvedieť, ako to bolo
s privatizáciou majetku štátu, teda nášho spoločného ,ktorý sme vytvárali v povojnových

rokoch a vydaním zákona s mnohými novelami sa mohol sprivatizovať Aby sme dnes platili
za každý acylpyrín po 40 rokoch platenia „Krankasy. “a strachovali sa o dôsledky
z vážnejšieho onemocnenie. Napred v malej ,potom v druhej vlne veľkej, aby nepozorovane
v tretej prešiel do vlastníctva zahraničných spoločností .A dnes sa tento proces nazýva
globalizáciou a aby sa štátne orgány báli prelievania peňazí z dcérskych filiálok na choré
matere za hranicami štátu. Nemajú totiž zákonné prostriedky tomu zabrániť, pretože to by
odporovalo voľnému pohybu kapitálu.
Pokiaľ ide o správnu interpretáciu zákonov a Ústavy SR týka sa všetko a spolu aj
otázky, či môžu zdravotné poisťovne podnikať s vkladmi poistencov a tvoriť zisk Podľa
stanoviska ÚS SR a platných zákonov je to možné, pretože poisťovne sú podnikateľské
subjekty z definície a podľa zákona, sa ich správanie hodnotí ako podnikanie Podlieha
výkladu iných zákonov a je jedno, či ide o zdravotnú poisťovňu, alebo stávkovú kanceláriu.
A keď vláda SR oznámila ústami svojho predsedu ,že od roku 2014 bude u nás len jedna
zdravotná poisťovňa ,štátna ,už priletel do Bratislavy(iste cez Viedeň) na konzultácie až
z Holandska zástupca jednej z tých, ktorých sa to dotkne. Preto sa treba pýtať, či v Holandsku
ide skutočne o zdravie našich ľudí, alebo zisk z dobre prosperujúcich poisťovní, keď majú
dobrý poistný kmeň zdravých, mladých a zamestnaných poistencov, dlhodobo
nevyužívajúcich lekársku starostlivosť. Pretože ide o istý druh podnikania, vlastníci týchto
poisťovní by sa mali zmieriť s tým, že išli do rizika a nie hľadať oporu v zákonoch, ktoré si
práve na ochranu svojho majetku kupovali v parlamente. Je to jasné, ako všetko čo súvisí so
všetkým.

W O W