Skepsa aktuálnej politickej scény

Vianoce a riešenie dlhovej krízy v štátoch eurozóny nepočkajú, obe udalosti sú neodvratné, aj keď s protichodným zmyslom. Kým majitelia Vianoc rôzneho charakteru nabádajú občanov kupovať, aj za cenu dlhov a pôžičiek(najštedrejšej pôžičke sa nič nevyrovná), lídri EÚ hľadajú bezbolestný spôsob riešenia dlhov, ale také riešenie neexistuje. Dlhov síce väčších, mnohonásobne, ale aj tie predsa vznikali postupne z menších až malých. Aj preto len zaužívanými nástrojmi, ktorým hovoria úspory výdavkov sa to dariť nemôže. Chce to viac, ale smelosti niet..

Za roky reštaurovania kapitalizmu u nás môžeme pamätať aspoň tí, čo si ekonomické procesy od nášho vstupu do EÚ všímajú podrobnejšie, ako narástla vynaliezavosť a logistika predajcov peňazí na myslenie ľudí. To nie je preto, že majú občanov bezmedzne radi, ale predovšetkým pre zachovanie obehu peňazí v mnohorakej podobe a svoje zisky. Veď aj ony majú svojich majiteľov.

Tento kolobeh peňazí a tovarov je existenčne významný a dlhodobo fungoval až dospel do fáze, ktorú si už aj experti dovolili pomenovať, že eurozóna sa prepracovala do dlhov. Ale to priznanie je niečo nové, aj keď išlo s podporou hlavných bánk a dlhodobo o život nad možnosti ekonomických výkonov každého člena spoločenstva.

Pred krátkym časom, niekedy v polovici leta zápasila aj americká ekonomika a vláda s astronomickým dlhom vo výške 12-15 biliónov USD (miliarda miliárd) a média problém vlády B.Obamu využívali na hanobenie jeho vládnutia a strašili štátnych zamestnancov, že od istého dňa nebudú dostávať mzdy pretože výška štátneho dlhu sa už nebude zvyšovať. Ale nejako sa to všetko utriaslo a médiá zmĺkli. Federálny dlh však ostal, len jeho výšku zvýšil Senát a ide sa ďalej.

Najnaliehavejšie pre nás je hľadanie spôsobu vykrytia našich dlhov v Európe. Kapitál totiž je, ale v súkromných bankách a niet nástrojov, ako ho zákonným spôsobom získať pre riešenie naliehavých potrieb európskych štátov. Činitelia zatiaľ dospeli do stavu, že sa nám treba poskladať na riešenie dlhov.

Ale to ide už o spoločenskú krízu systému a riešenie, ktoré bývali používané aj v nedávnej minulosti sú už nepoužiteľné, no k novým, ráznym sa nemôžu odhodlať, pretože iný spôsob si zatiaľ neosvojili. Zatiaľ najjednoduchší a osvedčený sa javí v úsporách výdajov štátov, teda v prenesení bremena na občanov a s rovnakými parametrami. Vedia, že tých bezmenných je najviac, aj keď rast dlhov negenerovali.

Aj náš minister financií hovorí najradšej o úsporách, no zatiaľ nespomenul ani jeden príklad, pretože všetky, ktoré by znamenali reálnu úsporu štátu sú politicky nepriechodné a pretože vie, že najspoľahlivejšie je siahnuť do drobných(ako v mariáši)

Ale keď majitelia Slovenska usilovne dumali, ako šetriť výdaje štátu je tu istá možnosť redukovať štátny aparát. Znížiť počet VÚC na pôvodné tri kraje, pretože terajší model navrhnutý p. Nižňanským súčasným kancelárom p. I. Radičovej bol vytvorený na politickú objednávku“ národne mysliacich síl “spoločnosti. Znížiť počet okresných úradov zo 79 na dávnejších 76 a zabudnúť na to, ktorý činiteľ odkiaľ pochádza aj keď my ostatní tiež sme odniekadiaľ.

Sociálne nepokoje v krajinách EÚ, ako sa prejavujú v posledných týždňoch sú napodiv tam, kde životná úroveň jej občanov bola zatiaľ vždy vyššia, ako naša. Tam vyšli ľudia do ulíc miest, aby protestovali proti znižovaniu ich štandardu a u nás (ako príklad) protestovali lekári opačne za zvyšovanie ich nízkych odmien za prácu.

Takže, chce to už iné myslenie i riešenia.