Skepsa aktuálnej politickej scény

Ako sa stalo dobrým zvykom 17 november stratil charakter spomienok na smrť Jana Opletala zavraždeného nemeckými okupantmi v roku 1939 počas jeho pohrebu a študentskými demonštráciami a označovaný v minulosti ako Medzinárodný deň študentstva a stal sa Dňom boja za slobodu(?) a demokraciu, dňom spomienok na pochod študentov v rovnaký deň z Albertova a kde im prehradili cestu policajti na Národnej triede v Prahe. No iná doba, iné dejiny a iná interpretácia udalostí. Jan Opletal sa stratil, aby bol nahradený príbehom účelovo vymysleným, že počas potýčiek s ozbrojenou silou štátu v novembri 1989 bol zavraždený Jan Šmíd, tiež študent. To, že sa neskôr ukázalo, že išlo len o fámu a menovaný pri stretnutí s novinármi, ktorí ho navštívili doma, kdesi pri Beroune povedal, “že na neho siahla smrť. Nebolo to nič platné, pretože správa o jeho smrti obehla vďaka spolupracovníkovi Slobodnej Európy P. Uhlovi celý svet. No povedať pravdu nebolo už potrebné. Lepší začiatok politických zmien v Československu si ťažšie predstaviť. Národ, ten pražský bol nabudený a čo nasledovalo má svojich pamätníkov dosť aj s rozdielnym videním ponovembrového vývoja spoločnosti,

Napred to bývali spomienky na prázdne výklady a chudobné obchody, kedy najmä pred Vianocami vďaka novinárom sme s úškrnom spomínali na fronty cenovo dostupných banánov, fíg, pomarančov a kaprov a neskôr pri pohľade na preplnení regály rôzneho tovaru v supermarketoch, bohužiaľ všetko zahraničnej proveniencie s málo kupujúcimi, napriek výhodným ponukám, reklamy a výhodných pôžičiek s rôznou kadenciou splátok, sme dlho híkali a tešili sa, čo sme vybojovali v tom roku 1989.

Keď pred rokmi sa anketári pýtali ľudí na ulici, čo im dal November 89 často odpovedali, že pocit voľnosti na cestovanie do sveta. To áno, ale len tým, čo na cestovanie aj viackrát do roka majú podmienky. Nezamestnaní by aj mohli, majú veľa času, ale nemajú na cestovanie peniaze a tí, čo ešte pracujú sú radi, že môžu pracovať a nie cestovať po svete. Iné odpovede bývali zriedkavé. Podobné zisťovanie sa už dlho neobjavilo.

Terajšie 22. výročie udalostí však sprevádzajú nás s obavou, ako bude ďalej, či kríza, ktorá trvá od roku 2008 bude pokračovať, alebo sa zmierení pretože tento náš svet sa z obdobia kríz nemôže vymaniť. Jedna, akože skončila, no už sme v ďalšej a bez vyhliadok k jej koncu. Stalo sa však to, že nie je veľa odborníkov, ktorí by príčiny vykladali iným spôsobom, ako úradným, či oficiálnym. Mohli by sa napríklad vrátiť k rokom, kedy dochádzalo k zmenám v post sovietskom priestore. To predsa nebolo len tak, ale organizovane. Mohla to byť únava z vládnutia komunistickej elity, pretože okrem Rumunska nedošlo k krvavej forme zmeny, čo niektorí znalci dodnes pokladajú za chyby. Existuje aj iný výklad zmien spočívajúci v plných skladoch tovaru, ktorý v našom priestore chýbal a bol treba nájsť spôsob, ako ho zužitkovať, či speňažiť. Veď v trhovom hospodárstve okrem úsmevu nič nie je zadarmo. Už vtedy to bol znak, že produkcia v demokratických zemiach prevyšuje reálne potreby ako vyplýva z princípu. Hladný domáci trh, ten náš, bol v krátkom čase presýtený produkciou, ktorá v materských krajinách bola prebytočná a nám chýbala. Uplatnili sa ako prví rôzni dovozcovia opotrebovaných počítačov, ktorých tovary prechádzali cez hranice na dobré slovo a colníci nevedeli ako sa majú chovať, či je ich poslaním brániť modernizácii, alebo vyberať colné poplatky.

Prešiel čas a naraz komisári v Bruseli zisťujú, že život v zavedených demokraciách roky prebiehal dokázateľne na dlh. Oni, aby neboli takí priamo vravní, hovorili o živote v akejsi bubline. Je jedno, ako to budeme nazývať, pravda je taká, že žili lepšie ako my, a to muselo predsa v jednom čase skončiť. Povedané obrazne dlho pošibávali preťaženého koníka zapriahnutého do vozíka s tovarom na predaj, ktorý ťahal, kým vládal, no konzument nemal schopnosť takú presilu tovaru zužitkovať ani vplyvom reklamy, pôžičkami i akciami až obdobie vonkajšieho blahobytu skončilo Tovar sa vyrábal na dlh, na úver od bánk a keď sa ten prestal vracať, došlo k disproporciám k poruche základne rovnováhy medzi výrobou a spotrebou. Zastavil sa kolobeh obeživa, čo niekde riešia tlačením nových bankoviek a z toho plynúcej inflácie.

Práve my a naši ideologickí reformátori disproporcie vyrovnávali tržbami z predaja štátneho majetku. Nikomu to nevadilo, všetko sa zdalo, že je to optimálne a národ to pochopí Spoliehať na domáce banky je ilúziou, pretože ani jedna nie je slovenská a boli prvé, ktoré boli sprivatizované cudzími bankami, žralokmi. Zatiaľ čo o privatizácii elektrárni a plynárni sa hovorilo, o bankách reči neboli pretože gentlemani pracujú diskrétne.

Bolo by nespravodlivé nespomenúť novú kategóriu občianstva, ktorou sú nezamestnaní, bezdomovci a starí nepotrební občania, ktorí majú hlboko do peňaženky na nákup životne dôležitých liekov. Mali by ich radšej strieľať, aby nezavadzali aj keď pomáhajú farmaceutickým firmám rásť a zveľaďovať svoj majetok. Už by bolo vhodné, aby vzdelanci z oblasti sociálnej a zdravotnej venovali pozornosť čo robí s rodinami dlhodobé odlúčenie partnerov pokiaľ jeden z nich z dôvodov nezamestnanosti ide pracovať do cudziny. Okolie takých rodín to vníma, no predstavitelia štátu sa k tomu chovajú zdržanlivo. Zatiaľ nebola reč o možnosti žiť v karavanoch na okraji veľkých miest, ako je bežné v našich vzorových krajinách a pokiaľ pominuli podmienky pre slušnú prácu karavanom sa odvezú na ďalšiu stanicu, pokiaľ to dovolí magistrát. .

To všetko sú nové spoločenské javy dlho v našich končinách neznáme a ktoré prekryli slová Dr. Gustáva Husáka, že cieľom spoločnosti je vytvárať sociálne istoty a ktorému pojmu sa dodnes smejú liberálni demokrati a radšej sa vracajú k nedostatkovým banánom, figám, pomarančom, ako najdôležitejším nedostatkom dôb pred 17. novembrom.

Aj to je jedno z videní uplynulých rokov a čo už bolo čo bilancovať práve teraz, keď si môžeme spomínať podľa vlastnej chuti a povahy.