Skepsa aktuálnej politickej scény

Medzi nezabudnuteľné pamätihodnosti insitnej politiky v prvých rokoch samostatného štátu patrí územné členenie na 8 (zbytočných) VÚC, kde nesmel ostať ani ich názov od roku 1960, jeden volebný obvod pre celé Slovensko a vysoký počet vysokých škôl, skoro v každom okresnom meste a v niektorých mestách až tri. A to všetko niečo stojí, keď nám už chýba každé €.

Nevieme ale prečo sa hovorí o veľkých výdajoch na štátnu správu, keď štát mal kedysi tri kraje a po roku 1993 bolo ich vytvorených účelovo až osem. Pritom pribudli aj sídla nových okresov a zo 76 ich už je 79. čo je luxus a ústretové gesto tým, čo sa v nich narodili a v súčasnosti môžu o tom rozhodovať.

O vysokých školách, aby mali nárok na existenciu boli vymýšľané špeciálne učebné smery, ktoré dnes(!) už nemajú zmysel a absolventi uplatnenie. Kde sú dnes tí, čo so skrvavenými očami a penou pri ústach nadávali na smerné čísla prijímaných uchádzačov o štúdium a žiadali, aby každý(kto má peniaze)mohol študovať, čo chce a kde chce, aby sa potom zaradil do kategórie dlhodobo nezamestnaných, alebo prijal prácu ukladača tovaru do regálov v niektorom zo supermarketov. To je luxus chudobného národa. Ale tí reformátori stále žijú a vymýšľajú, čo ešte zmeniť v spoločnosti, pretože sú k tomu oprávnení svojou funkciou.

Problém jedného volebného obvodu pre celé Slovensko je už zrelý na riešenie, ale politiku prevádzkujú stále tí istí toreadori a nových tvári niet. Bodaj by boli, keď zostaviť kandidátku so 150 menami je v Bratislave na sekretariátoch politických strán trápením a skúšaním. Vyjde, nevyjde. Vidíme, že zo 150 člennej grupy politických veličín je činných sotva 50, ostatní v kreslách driemu, čítajú bulvár, alebo oddychujú v bufetoch parlamentu, no dbajú aby neprišli o svoje privilégia občanov prvej kategórie a hlasujú. ak sú k tomu vyzvaní podľa dohody svojich predstaviteľov v koaličnej rade.

Spomínané tri oblasti, ktoré však nie sú konečné, sú výsledkom politických rozhodnutí vychádzajúcich z istých záujmov skupín, či aktuálnych potrieb. Aj v tom sa prejavuje stav, že máme viac politikov, no v perspektíve chýbajú nám štátnici – vizionári, ktorí by vyslovili a získavali občanov Slovenska pre vytváranie modernej podoby štátu a našom smerovaní.

Predsa terajšie naliehavé výzvy a s nim spojeným škrtaním výdajov, alebo administratívne presuny kompetencií a s tým spojené redukcie príspevku štátu, možno pokladať za dočasné, ale v dlhodobom horizonte v oblasti ekonomickej, ale aj prírodné katastrofy i nás tlačia do kategórie núdznych To je práve to nesystémové riešenie, ktorým označujú každý pokus o zlepšenie stavu v spoločnosti

Poučné pre hľadanie nových riešení sú aktivity stretnutí predstaviteľov EÚ. v tom, ako zachraňovať štáty prepadajúce sa do bankrotu a platobnej nespôsobilosti. V princípe ale ide o globálnu krízu, ktorú experti liečia stále rovnako, no ktoré metódy majú len dočasný účinok, od jednej krízy k nasledujúcej. Dĺžka intervalov býva s malými odchýlkami rovnaká a zväčšovaná naplánovaním vojnového konfliktu, ktorý sa menuje v novej terminológii rôzne. Ešte nik z nich nevyslovil názor, aby sa na tento svet pozreli aj inými očami, z iného uhla s návratom k príčinám, pretože zatiaľ sa vždy liečili len následky.

Podobne je to i u nás, na Slovensku. Rovnaké liečebné metódy, napr. uťahovanie opaskov ľudí práce pretože žijeme nad naše ekonomické možnosti a keby to malo byť vztiahnuté aj na tých najmajetnejších, tí len odkážu ľavičiarom, že chcú rozdávať to, čo nevytvorili. Vedie to do slepej uličky a bez poučenia, či by to nešlo aj ináč, pretože terajšia situácia (mimo Slovenska)je nabitá ekrazitom a eskaláciou sociálnych nepokojov. O tom sa nehovorí, zatiaľ sa zháňajú peniaze. Slovensku výrazne totiž pomáha vysoká religiozita a spoliehanie sa na pomoc Najvyššieho.