Stalo sa to pred rokmi, keď sme vyšli na kľukaté cesty do civilizovanej Európy a chceli sa priblížiť k jej demokratickým základom. Skupina odborárov sa vydala na skusy, spoznávať nové krajiny, Španielsko. Svoje výjazdy do okolia konali z Barcelony, kam sa vždy večer vracali na noc, prespať. Ráno jedného z nich postihla náhla bolesť v oblasti brucha a tak vedúci skupiny zavolal rýchlu zdravotnú pomoc. Stonajúceho odborára naložili záchranári na nosidlá a nasledovala praktická otázka, kam ho majú odviezť a kto to zaplatí. Keď zistili, že sme z oslobodenej časti Európy podujali sa pacienta v bolestiach odviesť do hospicu, ktorý spravujú rehoľné sestry a tie sú skromné a určite mu pomôžu za lacný peniaz. Vedúci sa ale musel službukonajúcej sestre zaviazať, že náklady za pomoc i odvoz skupina uhradí, keď sa vrátia domov. Vzala to na vlastný habit. Stalo sa tak, pacient dostal utišujúcu injekciu a po dni pozorovania v hospici vrátil sa do skupiny a neskôr domov. V Bratislave, odkiaľ boli obaja už na nich čakala faktúra a bola a následne zaplatená. Veď aj vtedy a u nás platili nejaké zásady a poctivosť.
To bolo prvé ponaučenie, že ohlasovaná demokracia je bez solidarity, čo by sa nebolo stalo v Bulharsku, kam sme cestovali najčastejšie k moru. Možno sme mali zvláštny socialistický režim stykov, alebo to bola tá solidarita? Že všetkého je, ale teraz len za peniaze a o ktoré ide vždy v prvom rade. A kto ich nemá, mal by vedieť, že sa narodil do zlej doby, alebo do zlej rodiny.
Dôvodom spomienky na príhodu pred 25 rokmi sú tak rastúce problémy v zdravotníckom sektore nášho života, ale už aj fakt, že lieky sú pre distribučné spoločnosti len tovar, ktorý sa dá a môže výhodne speňažiť. Že neexistuje a v demokratickej spoločnosti ani nemôže existovať, legislatívna možnosť zakázať tento druh obchodovania so život zachraňujúcimi liekmi. Že ku predaju liekov a drahšie do cudziny sa preto z množstva distribučných spoločností nateraz nik ešte nevyjadril. Alebo sa vyjadria až potom, keď by vznikol náznak zákazu takého obchodu, ktorý je predsa legálny Zákaz vývozu je predsa definovaný, ale lieky v zoznamoch nebudú.
Už dávnejšie prebiehajúce spory lekárov o ich mzdových nárokoch skončili zatiaľ k spokojnosti lekárov, no prepukli ďalšie, sestier a pomocného personálu v štátnych nemocniciach, ktoré ešte neskončili. Každé riešenie ide na úkor dlhov, ich odpisovania a trvalého deficitu, pretože z prevahy platieb zdravotných poisťovní za medicínske úkony sú nateraz hradené hlavne zvýšené výlohy na mzdy
Naša najbližšia budúcnosť v starostlivosti o zdravie národa bude najskôr riešené v niekoľkých etapách, či krokoch diferencovane, podľa postavenia pacienta v spoločnosti. Síce, ako socialistický relikt o práve na lekársku starostlivosť plynúcu zo zdravotného poistenia bude ešte dlhšie zachovaná, no jej základ bude postupne redukovaný a zjednodušovaný. len na život zachovávajúce úkony. To nebude len vlastný príbor a toaletný papier v zdravotníckom zariadení, ale aj redukcia počtu dní “vylihovania“ na lôžku, ktoré má predsa zarábať na otočku s ďalším pacientom. Bude to o tom, že podobne ako v hoteloch a reštauráciách budú odstupňované ceny lôžka i s rôznymi komplimentami k nim patriace, napr. TV aparát s diaľkovým ovládaním, či prípojka k sieti IT A ktoré lôžko nebude vynášať, bude zrušené to je predsa jasné. Posledný príklad je z Nemocnice v B. Štiavnici a protesty občianskej verejnosti sú len na rozptýlenie nudy. Všetko to bude následne v plnom rozsahu odvislé od toho, ako sa bude dariť našej kapitálotvornej vrstve spoločnosti a tým ostatným, ktorí na výdobytky modernej medicínskej vedy, ako nadštandard, mať nebudú. budú čakať. Nebolo by správne očakávať zmeny i tie, ktoré už pociťujeme spájať účelovo s lekármi, alebo kmeňovým personálom. Tí, čo hýbu zdravotnými službami, ich rozsahom i hĺbkou sú mimo dohľadu a pozornosti verejnosti a svoj vstup do tohto segmentu pokladajú za podnik ktorý môže dôjsť do likvidity ako každý iný, ktorý nevynáša zisk. Sotva niekto uverí, že „finanční žraloci“ vstúpili do tejto oblasti podnikania len aby dochádzka ľudí do zariadení bolo primerané možnostiam i tých, čo nemajú, alebo nemôžu mať auto, z obyčajnej lásky k ľuďom, z náboženského presvedčenia a nie pre snahu zveľadiť to, čo im spadlo do lona počas privatizácie. Ale povedzte im aby toho nechali, keď sa im nedarí a našli si iný bussines.
Aby sme našli vývojové trendy a zmeny, ktoré môžeme očakávať práve v starostlivosti o naše zdravie, treba sa ísť poučiť do USA.
Iste nie náhodou náš človek o formách starostlivosti o zdravie Američanov vedel málo, alebo vôbec. Nebolo by to pre nás povzbudivé čítanie. Rovnako ako o zápase prezidenta B. Obamu s republikánmi ovládanom Kongrese o zdravotných reformách. Trvalo dlho, kým prezident dosiahol istú zákonom definovanú hranicu starostlivosti o zdravie aj tých, čo nikdy o niečom takom existujúcom záujme štátu o občana nevedeli, pretože to nikdy nepatrilo k doménam štátu starostlivosti o občana. Občan sa má brániť sám, preto nosenie zbraní ručného kalibru bude vždy známkou slobody a práva každého Američana. A v tomto vláda vždy bola na strane zbrojnej lobby. Ak vznikol istý zdravotný fond pre jednoduchých Američanov pokladá B. Obama v poslednom roku svojej funkcie v Bielom dome za úspech svojej politiky. Veľa, či málo? Je to vskutku významná zmena v Štátoch, pretože táto krajina nikdy nepoznala, aby ľudom práce ich zamestnávateľ platil nejaký odvod do štátneho fondu zdravotného poistenia a bolo i je pravidlom, že starostlivosť o vlastné zdravie je výlučná vec osobná a každého Američana. Preto bonitná časť občanov tejto krajiny starostlivosť o zdravie rieši poistkami. Pri ťažkých onemocneniach alebo úraze platba za medicínsky výkon záleží od platby poistky alebo pôžičky. Plne v súlade s individualizmom, ktorým sa tradične vyznačuje táto krajina, pretože všetci nemôžu byť happy.
Minister zdravotníctva T. Drucker začal hľadať riešenie dlhodobého nedostatku peňazí v zariadeniach, na ktoré má ešte dosah, úsporami najmä v redukcii počtu diagnostických výkonov u pacientov. To ale nemôže byť jediná cesta, ako sa vtesnať do tých prostriedkov, ktoré natekajú do rezortu, pretože vždy budú chýbať, nech by ich príliv bol aj násobne zvyšovaný. V tom má zdravotníctvo a školstvo podobu zhodnú. Ide totiž o súťaž, kto z koho. A to si môže čitateľ domyslieť, pretože zdravie je skutočne kapitál. Iný pre človeka nemocného a iný pre toho, kto s nim obchoduje, alebo v ňom podniká. Pretože ľudia chcú byť zdraví.
Celá debata | RSS tejto debaty