Skepsa aktuálnej politickej scény

Ako sa patrí do spomienok na jubilejné 70 výročie konca svetovej vojny v Európe, ktoré pripadne na 8.mája, patrí sa v rozhovoroch novinárov s vojenskými historikmi prerozprávať sa aj k špecifickým epizódam o zbojstvách, alebo znásilňovaniu žien osloboditeľskými armádami z východu, ale aj k typickej vete tej doby: “Davaj časy!“

Ale ani roky bez vojen v relatívnom mieri nie sú bez podobných, nazvime to, protispoločenských javov, krádeží, vrážd, znásilnení i odmietania sexu. A čo už vojna, ktorá robí i z nenápadných ľudí oblečených do uniforiem a vystavených trvalému nebezpečiu o vlastný život, možno i o životy svojich najbližších, ľudí tvrdých až krutých, ktorí dlhé mesiace čakajú opakovane na povel k útoku, či k obrane pred útokmi protivníka.

Kto a kedy vymyslel, že históriu tej našej vojny, ktorú sme prežili možno hodnotiť, či posudzovať nejakými etickými, či mravnými pravidlami, že platia univerzálne v útočných, či obranných situáciách? Že víťazi sa nebudú správať víťazne aj v čase prestávok neľútostných bojov, keď si rátajú straty a v ošiale, že prežili práve oni, kým ich druhovia padli, dopustia sa neprístojností na ktoré si jednotlivo pamätajú, alebo spomínajú tí, čo to počuli od susedky a tá od inej známej, ktorá bola znásilnená a dnes čaká na vyznamenanie? Alebo, že otcovi kamaráta z ulice na otázku, koľko je hodín a ten ukázal na ruke svoje hodinky, vojak ČA mu ich skonfiškoval. Pamätám však aj to, že náš vojak, príslušník čsl. armádneho zboru, mal na ľavej ruke od zápästia až nad lakeť upevnené náramkové hodinky rôznych tvarov a nám chlapcom sa predvádzal a ponúkal ich na predaj za “bumašky“ Ale aj to, podľa náhodného rozhovoru s jedným známym, raz cestou do práce, po mnohých rokoch a bývalým jeho kolegom z bitky o Lipt. Mikuláš došlo i k tomu, že bol tento predajca hodiniek na rozkaz veliteľa pluku odsúdený a zastrelený. Bola vojna i tresty museli byť rázne, odstrašujúce a rýchle, žiadne súdne pojednávania so žalobcami i obhajcami, len na základe nedeliteľnej veliteľskej právomoci a zodpovednosti za stav a morálku podriadených.

Iste, pri pohľade našich občanov na vojakov ČA rôznej rasy i chovania a vo veľmi jednoduchých svetlo šedých uniforiem s previazanou dekou cez plecia, mohli neskôr, podľa dobových fotografií budiť údiv nad tým, že takí vojaci hnali Nemcov od Stalingradu až do Berlína a ďalej po demarkačnú čiaru dohodnutú na Jalte vo februári 1945 Bolo to neuveriteľné, ale pravdivé, čo dnešná generácia historikov, ale i politikov vníma veľmi rozporne a pojem vlastenectvo im už nič nehovorí. pretože sa spoliehajú na profesionálnych obrancov i našej slobody vojakov NATO.

Hlavný smer úderu vojsk ČA bol predsa Berlín a tam boli koncentrované vojská 1.bieloruského frontu, elitné jednotky včítane ich výzbroje i výstroja. Vojská 2.ukrajinského frontu útočiaceho južne a pod velením R.Malinovského oslobodzujúceho i Bratislavu boli počtom peších vojsk silnejšie a tak dodnes na dobových záberoch ich vnímajú naši experti, ako armádu na vozoch a konských záprahoch. Kone, vozy a unavení vojaci, ktorí si večer spievali svoje zadumané piesne pri ohníkoch nad ktorými si v plechových nádobách varili kašu a iste snili, kedy už skončí vojna a vrátia sa domov k matkám, žene, či deťom a či ich vôbec nájdu živých.

Osobne si pamätám na rozhovory mojej matky s jej sestrou, ktorá vojnu prežila so svojim manželom a deťmi v Prahe a ako sa rôznili ich pohľady na vojakov ČA. Ona o elite, ktorá oslobodzovala Prahu a moja o tých v jednoduchých uniformách a bandalírom na pleciach, ktorí kráčali vedľa koní, ktoré ťahali kanón na kolesách. Každá o svojom vnímaní konca vojny.

Preto ťahať z rukávov tromfy o prípadoch, ktoré boli, odporuje všetkým iným i historicky doloženým skutočnostiam pretože vojna, ako si ju ešte mnohí žijúci pamätajú, bola strašná, priebehom i dôsledkami, ktoré sú nespochybniteľné.