Skepsa aktuálnej politickej scény

V histórii významných udalostí a konfliktov súčasná vojna vo východných častiach Ukrajiny nie je mimoriadna, ale zvláštna. tým, že jej organizátori, aktéri i obete sú naši súčasníci a nejde v princípe o lokálny konflikt.

Povojnové usporiadanie Európy s delením vplyvu medzi mocnosťami vtedajšieho sveta ako boli dohodnuté napriek odporu, či malej podpore Veľkej Británie i USA na Jalte v dňoch 4 – 11.februára 1945 je stále zdrojom nespokojnosti a vedie to ku konfliktom aj po 70 rokoch. Všetko by bolo ináč, keby Rusko nebolo vyhralo vojnu, ale bolo porazené. Keď sa vrátime k termínu stretnutia predstaviteľov USA, Veľkej Británie a Ruska(ZSSR), potom pochopíme, prečo “Spojenci“ ustúpili Rusku v jeho nárokoch na územia vplyvu a ako si Stalin s Churchillom vymieňali lístky pri rokovaní s % o ktoré mali v jednotlivých krajinách východnej Európy obaja záujem. Veď vojská červenej armády boli v tom čase len 70 km od Berlína.

Keď následne J. V. Stalin krátko po oslavách víťazstva nad nemeckým fašizmom 9.mája 1945 vyhlásil veľkolepý plán obnovy Zväzu a v reálnom čase s miliónmi ton železa, uhlia a ropy, došlo W.Churchillovi, vtedy už expremierovi, čo sa stane, ak Rusko po porážke Nemecka začne ekonomicky rásť i s podporou vtedajšej veľkej sumy 10 mld $ z reparácií, ktoré zaplatí porazené Nemecko. Vtedy už W.Churchillovi pochopil, ako jediný politik starej školy a politiky zatlačovania komunizmu a strašenia boľševizmom, že to nemôže ostať bez odozvy. Nový premiér, jeho nástupca v úrade C. Atllee a prezident USA H. Truman, ešte sa len rozhliadali po svete v nových funkciách a v novej realite a nevenovali stavu primeranú pozornosť. Preto jeho prejav 5.marca 1946 v americkom meste Fulton pokladajú špecialisti za začiatok spúšťania „železnej opony“ a deklarovania nemožnosti mierovej koexistencie s Ruskom a s jeho politikou v krajinách ktoré podľa dohody na Jalte patrili prirodzene do jeho sféry vplyvu. Ten pojem „sféra vplyvu“ má však staršie korene.

Od nedele 15.februára platí dohoda Minsk 2 so zákazom používať ťažké zbrane a s následným dodržiavaním ďalších doložiek v 13 bodoch. Začiatok tejto občianskej tragédie ľudí z okolia Donecka i Luganska (Vorošilovgrad) mal ale jednoduchú zápletku – dlh za ruský plyn na ukrajinskej strane a neochota zaň platiť v dôsledku zlej ekonomickej situácie krajiny. Dlh mal byť splácaný vyššou cenou za plyn (380 + 100) $/1000 m3. Až k tomu neskôr v polovici októbra 2013 pristúpila eskalácia zlosti z radov odporcov demokraticky zvoleného prezidenta V. Janukovyča, pohrobkov nám známeho S. Benderu keď odmietol priamo vo Vilniuse podpísať asociačnú dohodu s EÚ. Nasledovala rýchla návšteva amerického senátora Johna McCaina v Kyjeve, vraj zo zvedavosti a ako sa ukázalo mala význam vo vyhrotení situácie, až do vzniku novej vlády „menovanej“ Majdanom, až do dnešných dní. Zdvihli sa aj Rusi na východe Ukrajiny, keď nový parlament odsúhlasil, že používanie ruštiny v úradnom styku sa zakazuje zákonom. To nemalo byť, alebo bol to úmysel radcov, ako rozrušiť dovtedajšiu zhodu ľudí? Spôsobov bolo iste viac, ale tento bol najúčinnejší.

Iniciatíva nemeckej kancelárky A. Merkel a francúzskeho prezidenta F. Hollande v čase, keď začali predstavitelia Ukrajiny prejavovať záujem o americké zbrane, bolo i je skutočne hodná ocenenia a ich diplomatických schopností. Spoločný plán riešenia prerokovali napred s P. Porošenkom, aby následne leteli do Moskvy na stretnutie s V. Putinom. História nepozná podobné úsilie v „miestnom„ konflikte. keby to bol skutočne lokálny konflikt.

Hlavní iniciátori nastolenia pokoja zbraní, ako predstavitelia najvýznamnejších štátov EÚ iste mali na zreteli aj udalosti, ktoré voviedli Európu do minulej vojny a udalosti, ktoré ju predchádzali ešte pred jej vypuknutím.

Ak sa vrátime k dôsledkom dohody mocností na Jalte a rokom, ktoré od nej uplynuli, sovietske impérium spolu so satelitnými štátmi východnej Európy zmenili charakter i orientáciu. Ochota k uvoľneniu zo strany ZSSR a najmä jeho prezidenta M. Gorbačova po stretnutí s prezidentom USA R. Reaganom stála na dôvere v poctivé slová gentlemana čo nebola pravda, ale hral to ako bývalý herec dokonale. Stretli sa pri ostrove Malta v dňoch 2-3 decembra 1989, čo tiež bolo významné pre nasledovné smerovanie ruskej zahraničnej politiky. Mal to byť spoločný zánik vojenských zoskupení NATO a WZ a NATO bez zjednoteného Nemecka v údernej pästi USA v Európe, ale aj inde kde ich potrebujú nasadzovať pre svoje ciele.

Ak dnešnú situáciu a okolnosti budeme posudzovať optikou dohôd na Jalte o rozdelení Európy, potom uznáme, že Rusko má dnes menej dôvodov k oslavám víťazstva v 2.svetovej vojne, pretože pôvodné benefity z víťazstva sa postupne vytratili aj vlastným pričinením doma i v štátoch s jeho vplyvom. Budú to oslavy bez predstaviteľov bývalých spojencov. Nepríde hlavný hosť, ako bol už oznámil americký prezident. Aj to signalizuje, k čomu to speje. Čo ďalej?

Predovšetkým treba brať na vedomie, že ďalšie oslabovanie pozície Ruska vo svetovej politike zvonku narazí na jeho rázny odpor, o ktorom sa bol nedávno vyslovil aj prezident Vl. Putin, čo v zrozumiteľnej reči znamená prenesenie prípadnej vojny aj na územie USA, ktorú vojnu ich občania nateraz poznajú len z vlastných filmov a hrdinstiev ich vojakov v cudzích krajinách sveta vo Vietname, Afganistane, Iraku, Egypte, Líbyi a leteckých útokoch na Juhosláviu, atď., kde víťazili a prinášali slobodu národom aj keď sa o ich poňatie demokracie nezaujímali. Aj preto prezident B. Obama dlho váha nad žiadosťou ukrajinských predákov nad ich žiadosťou o zbrane, muníciu a výstroj a na dlh. A o tom asi premýšľali A. Merkel s F. Hollande, keď V. Putina zoznamovali so svojim plánom a predstavami o pokojnom ukončení zbytočnej vojny. Iste, aj preto sa USA diskrétne stiahli počas rokovaní do úzadia z pozícií, ktoré v konflikte zastávajú, aspoň dočasne.

Rusko počas uplynulých rokov stratilo pozície, ktoré získalo na konferencii na Jalte, ale nie je ochotné stať sa hráčom v II. lige majstrov sveta. S tým sa nemôžu jeho predstavitelia zmieriť, na to sú veľmi citliví všetci a podľa toho budú ich politici riadiť krajinu i vnímanie dopadov sankcií ktoré sa dotýkajú ich záujmov. Takto treba chápať aj vysoký kredit Vl. Putina v národe, ktorý napriek sankciám EÚ požíva. Sankcie predsa nie sú niečo nové a v dlhodobom horizonte ich USA uplatňovali dôsledne. už dávno Možno len bez tej blokácie účtov v svojich bankách. A do tejto skupiny patrí aj postupné približovanie sa síl NATO k ich hraniciam na dotyk s európskou časťou Ruska. Stačí si spomenúť na úsilie umiestniť riadiace sily raketových vojsk NATO na území Česka a Poľska s argumentom, že ide o ochranu USA pred raketami z Iránu. Stalo sa to už dávno pred konfliktom na Ukrajine. Ani predstavy vizionárov americkej zahraničnej politiky o tom, že Rusko musí byť v konečnom dôsledku rozdelené na tri samostatné štátne provincie, nie sú prekonané, ako utópia. Stále sa nájdu politici, ktorým sa táto predstava na brehu rieky Potomac podobá.

Keby v dňoch obopínajúcich výročie konania schôdzky na Jalte nebolo u nás konané významné a dôležité referendum o občianskych právach, možno by sa bol našiel aj nejaký článok o výročí aj v našich novinách. Možno pri inom výročí.