Prípad zneužitia posypovej soli, ktorý ktosi z výrobne chleba a pečiva nahlásil na Štátnu potravinovú a veterinárnu správu nie je v konkurenčnom prostredí zvláštny, no skončí ako všetky predchádzajúce. Inšpektori správy, aj keby ich bolo toľko čo našich misionárov v Afganistane (344) nezistia nič. Nie, že by nechceli, alebo boli bez kompetencií, no zákon ich nepustí. To, aby niekoho žalovali a nebodaj prokurátor obžaloval, museli by pôvodcu prichytiť priamo pri čine, keď sype posypovú soľ do hnetača cesta na chlieb. Aj to, za prítomnosti bezúhonného a nestranného svedka. Zákony predsa chránia súkromný majetok a demokracia, tá nepustí! Inšpektori môžu tak akurát skontrolovať kedy, od koho a za akú cenu nakúpili soľ pre potreby prevádzky a či jej nakúpené množstvo odpovedá (alebo môže odpovedať), či je to reálne a o tom vypracujú protokol.
Ak niekto pre senzácie chtivé médiá označil, že posypová soľ mala poľský pôvod, ale to ešte nie je dôkaz, že ju pekárom dodali Poliaci. Veľkým používateľom posypovej soli v zime sú cestári rôzneho kalibru, od NDS, SSC, až po mestá, kde ňou posýpali miestne komunikácie a chodníky. Od týchto veľkospotrebiteľov posypovej soli bolo možné skrátenou cestou dopraviť aj soľ do pekárov a podľa diskrétnej dohody medzi štyrmi očami. Ale ako je známe dodávateľom tejto kvality soli je dlhodobo Soľný mlyn v Olomouci a v 5kg balení. Takže hľadajte ihlu v kope sena, keď niekto vedel od začiatku, že pekári v niektorom našich miest kupovali soľ až v Poľsku. Znie to amatérsky a nepravdepodobne.
Ako býva už dobrým zvykom pomer množstva soli používaný v potravinárskom priemysle, cestnom hospodárstve a v chémii sa nikdy nedozvieme, pretože už ide o obchodné tajomstvá a o cene potravinárskej a priemyselnej soli ani z počutia.
Jozef Sedlák v Pravde trošku pootočil optiku pohľadu na problematiku posypovej soli, keď ju posunul do Poľska, odkiaľ sa práve táto kvalita mala a stále môže dovážať vo výrobkoch z mäsa. , čo je celkom možné. Nadáva pritom na ziskuchtivých podnikateľov z Poznane(Poľsko), ktorí sú už pod policajným dozorom. Prečo, alebo aké dôvody vedú chudobných Slovákov k tomu, že sa obracajú na lacné potraviny práve z Poľska a naši potravinári podľa článku rovnakého autora s názvom: “Slovensko je (konzumuje) cudzie potraviny a vlastná výroba odumiera“, nedáva zodpovedajúcu odpoveď, prečo je to tak.
Predsa žijeme v slobodnom svete, v demokracii, v EÚ, kde princíp existencie podnikateľských aktivít je založený na konkurencii a pohybe tovarov, kde nie je možné zakázať chudobným, aby kupovali najlacnejšie a najvýhodnejšie „artykuly“ v Poľsku Sprievodný jav, kontrola kvality a zdravotnej nezávadnosti leží na pleciach slabého štátu a jeho bezmocných orgánoch, ktoré sú často napádané za poškodzovanie dobrého mena aj so žalobou o náhradu ušlého zisku, ako sa stalo v spore podnikateľa s hydinou z Kežmarku. “Nech to len skúsia štátni byrokrati, za naše odvody a dane! Veď, kto živí tento štát?“
Aj keď sa spomína skutočnosť, že výroba soli v Prešove bola z neznámych príčin „zastavená“ možno pokračuje len distribúciou vákuovej soli z produkcie z EÚ, ako sa píše na kilovom balení „Prešovskej soli“. Odkiaľ je, to sa nevie, pretože hlavná budova solivaru z červenej tehly už dávno chátra i so skladmi vákuovej soli, keď sa tam ešte balila.
Keď som sa v rokoch okolo 1962 zaoberal možnosťou využitia soli z ložiska mohutnej sloje v obci Zbudza (okr. Michalovce) v overenej kapacite 90 mil. t mal som informácie o potrebách kamennej soli v celom vtedajšom štáte ČSSR, no kontrakty na dlhodobé dodávky soli z Poľska a Rumunska a minimálna ťažba z ložiska, ktorá mala byť 100 tis t/rok bola by prekračovala celkové potreby Slovenska. České potreby boli taktiež dlhodobo kontrahované z bývalej NDR, no za kurióznych podmienok. Ťažba soli NaCl súvisela s ťažbou KCl (chloridu draselného. ) A kto chcel draslo pre účely výživy poľnohospodárskych plodín, musel brať aj chlorid sodný, kuchynskú soľ.
Táto situácia zrejme pokračuje, pretože zloženie suroviny sa zatiaľ v Nemecku nezmenilo a tak bol problém existencie solivaru v Prešove vyriešený. Noví majitelia ho zavreli a tak prebytok NaCl z ťažby drasla sa rieši tak, ako sa rieši. a viac ako storočný solivar, symbol Prešova už nie je.
Vedia terajší majitelia Slovenska a jeho miestodržitelia o soli viac ako si spomína zabudnutá existencia na dôchodku?
Ďakujem každému, kto mal trpezlivosť uvedené riadky dočítať až do konca.
Celá debata | RSS tejto debaty