Už sa síce päť rokov opakujem, keď píšem, že jedine Franklin Delano..Roosevelt,
americký prezident počas Veľkej hospodárskej krízy v rokoch 1929-1933 vyslovil svoj
recept na jej ukončenie a nazýval ho New Deal(Nový údel) a uspel.
Ten údel znamenal viac kapitálu štátu investovať do verejných prác, čo znamenalo
viac práce pre ľudí bez práce, viac na ich odmeňovanie za prácu a tým na obnovenie
Marxovho axiómu P-T- Pˇ .Dnešné riešenia, keď kapitál za roky zdokonaľovania kapitalizmu
je už v súkromných rukách a bankách a tie sa chovajú podnikateľsky(veď ide o ich
podnikanie s peniazmi),že síce požičajú, ale s garanciou, že sa im peniaze vrátia so ziskom.
No zatiaľ sa dostali len do pozície emitovania nových peňažných poukážok. Aj preto ECB už
má pripravený scenár, kde sa objavujú nové pojmy –bilióny, teda miliardy miliárd ,ktoré majú
byť venované na obnovu cyklu P-T-P´´ pri vysokých dlhoch štátov, pretože všetci sme
chudobní. Váľanie príčin na nezodpovedné štátne aparáty je lož, ktorá zaberá ,pretože tie
musia mať aj výdaje na starostlivosť o ľudí, na deti, školy i zdravotníctvo a nie sú
obchodníkmi s peniazmi .My nie sme zatiaľ ako v USA, kde i zdravie je obchod a platí si naň
len ten, kto chce.
Doterajšie riešenie hospodárskej ,finančnej i dlhovej krízy a nech ju experti budú
nazývať novými menami, vždy pôjde o krízu kapitalizmu, ktorý sa dostal na svoj vrchol
existencie vlastným pričinením a nenásytnosťou. jej reprezentantov Ani posledný(či konečný)
program vyslovený s pohnutým hlasom predsedom EK na okresanie právomocí členských
štátov EÚ najmä v oblasti finančnej, sa nevymyká zo zaužívaných metód doterajšieho riešenia
dnešného stavu. Už menovanie prezidenta EÚ, či komisárky pre zahraničné záležitosti
naznačovali, že snaha koncentrovať právomoci na centrálu v Bruseli nebolo náhodné. Proces
má pokračovať.
Vieme z dejepisu aj to, že radikalizácia ľudí bez práce nahrala radikálnym politikom,
ktorí pomocou demokratických zvyklostí stali sa predstaviteľmi spoločenskej sily, čo viedlo
k vojne ,tej druhej a svetovej.. A všetci sa dušujú, že bola posledná, ale to sú len reči. Hrozba
je tu stále.
Obdobie rokov po tej poslednej a svetovej po roku 1945 nebolo až tak idylické, ako sa
prezentuje občas a podľa potreby v rečiach aktuálnych politikov a médií. Vždy, až doteraz
išlo v reálnom svete a politike o vytváranie ohnísk napätia, ktoré bolo potrebné buď
podporovať s heslom zápasu o demokraciu, alebo ich eliminovať ozbrojenou silou a zásahmi
najdemokratickejšej a vzorovej krajiny sveta. Niekedy a dlho stačilo hroziť potenciálom
protivníka s jeho zbrojným arzenálom a vysokou pevnosťou ocele na výrobu tankov.
Dôsledky hrozby silou, či priam zásahmi ozbrojených brigád mali vždy pozitívny vplyv na
zamestnanosť i zlepšovanie financií vo vzťahu k zahraničnej pomoci. O sortimente však
rozhodovali darcovia čo poskytnú zo zásob pred dátumom ukončenia ich životnosti..
Prekonávanie ekonomických dôsledkov kríz malo vždy aj pozitívne prejavy v tom, že
dochádzalo k zrýchlenému prieniku vojenských technológií i produktov z nich do
každodenného života ľudí, čo sa výrazne prejavuje dodnes. Sú to však čoraz výraznejšie
práve tie, ktoré súvisia so zabezpečením rýchlych informácií o protivníkovi. Patria k nim
prostriedky komunikačných technológií, ktoré a práve teraz len virtuálne obohacujú praktický
život ľudí. Sú vynikajúce, ale aj keď mediálne hlučné, sú hluché, zbytočné pre posun
v hlavnom prúde života jednoduchých ľudí, ktorým vždy a bohužiaľ neprinášajú rukolapný
efekt. To, čo sa deje práve v tomto čase nie je priemyselná revolúcia spojená so zavádzaním
masovej výroby textílií(ako príklad), či dopravných systémov každého druhu Aj keď
telekomunikačné prostriedky sú obdivuhodné, predsa sú to len prostriedky s obmedzeným
rádiusom využitia. Slúžia len na sprostredkovanie informácií ktoré by mali vznikať v inom
sektore života spoločnosti, aj tak len obmedzene. Vidíme to v praktickom živote, že
informácie majú vznikať vo výrobných procesoch a nie v mediálnej komunikácii. Ale takto
slúžia k zbytočným a často problematickým a nevkusným produktom., pretože sú len
servisom .
Dnešný posun do informačných technológií síce zrýchlil kontakt medzi jednotlivými
subjektami výrobných procesov a ktoré sú na informáciách existenčne závislé, no pre
obyčajných ľudí, konzumentov, ktorí také potreby nepociťujú sú zbytočné. Otázky, ktoré
nechtiac na ulici človek vypočuje, ako :Kde si? Čo máš oblečené? Čo dnes varíš? Janko ešte
nevstal? a pod. síce rozširujú informačný obzor telefonujúcich, sú však z veľkej časti
zbytočné a žijú len s podporou reklamnej kampane každého druhu a vytvárajú názory ,že sú
dôležité, alebo až nenahraditeľné.
To všetko v dobe, keď ľudia by mohli vystačiť s tradičnými formami vzájomného
styku a mali väčšiu hodnotu, ako mesačné telefonovanie „len“ za 9,99 € o ničom.
Aj preto táto oblasť technologickej premeny nestala sa tým motorom, ktorý by zmenil
svet v jeho podstate. Poslúžila len k rastu príjmov tých spoločností, ktoré tento informačný
produkt uviedli na trh a pomocou reklamy ho dlhodobo živia. Ak noviny uverejnia krátku
správu, že Apple za tri dni predal 5 miliónov IPhone prístrojov a nestačí produkovať ďalšie na
pokrytie spotreby, je to iste dôležitá informácia, no hlavne pre konkurenciu, ale aby to
zlepšilo život ľudí, rád sa nechám poučiť, ako to vyvedie svet z hospodárskej krízy. Preto
otázka vyslovená na začiatku – kam zatelefonovať ostáva v platnosti. Kam, aby ten na
druhom kontaktovanom aparáte vedel povedať, či väčšie kompetencie EÚ v ekonomickej
a finančnej rovine narovnajú súčasnú koncentráciu kapitálu v súkromných rukách a bude
viac prostriedkov v rozpočtoch štátov na opravy a modernizáciu škôl, zariadení pre deti
i seniorov, o zlepšenie starostlivosti o nemocných ,o rodiny s deťmi ,o kvalitné cesty
a ochranou pred živelnými pohromami ,pred enviromentálnými záťažami v krajine
i vandalizmu v našich mestách
WOW
Celá debata | RSS tejto debaty