Prečo sa u nás nechcú zastaviť?

29. septembra 2015, gilos, Nezaradené

 

            Pri značnom počte rôznych mienkotvorných agentúr a analytikov súkromných i štátnych a s ich pomocou mohlo by sa už niekomu v tomto štáte zdať primerané požiadať aby kvalifikovane vyjadrili názor, prečo zatiaľ nik z exulantov, ktorí tiahnu už týždne západným smerom nechce zostať na Slovensku. Aby to bolo jednoduchšie, otázka by mala smerovať, alebo mala by sa dotýkať aj našich susedov v okolí.

Možno preto vysloviť názor odvodený z faktov, že dôvody sú obojstranné a sú podmienené vzájomným nepoznaním sa, oni nás a my ich. Aj keď z našej strany je to o málo lepšie, primerane vplyvom mnohých informačných kanálov viac, no vždy len v časoch, kedy sa niečo mimoriadne tam konalo, no aby ten počet ľudí, ktorí až teraz prechádzajú okolo nás vedel to, čo my o nich, je z ich strany žalostne málo.

Aby sme mohli z tejto skutočnosti niečo získať, tak len to, že ich mienka a predstavy o živote a možnostiach v krajinách, kam sa usilujú dostať a požiadať o azyl, je vytváraná zo správ, ktoré dostávali od svojich príbuzných, alebo priateľov a známych, ktorí práve v časoch minulých, keď existovala pre nich možnosť nájsť si prácu a primerané sociálne zabezpečenie práve tam, kam smerujú teraz. za nimi. A tie správy, ktoré majú istú zotrvačnosť sa násobia, možno zveličia

O nás, tým, že nič nevedeli, alebo málo a tak ich z hľadiska svojej budúcnosti vôbec nezaujímame. Ale prečo je to tak malo by zaujímať práve nás a netešiť sa z toho, že je to tak, že sme takí nezaujímaví.

Už protest, ktorý predviedli utečenci v Medveďove svedčí o ich obave, že ich u nás budú internovať a že bude s nimi manipulované s dôsledkami na ich rodinné väzby, ktoré sú silnejšie ako naše, európske a znamenali vždy istotu v starobe. Že zamrznú práve tu u nás a že oni mali predsa počas týždňov putovania násobenú predstavu, že ich tam na západe, čaká určite lepšia budúcnosť. Alebo, že slovenčina je ťažký jazyk s ktorým sa nikde nedorozumejú a z bohatého stola sa naje aj chudobný, čo nájde pod nim? A čo z nášho?

Ak by malo byť tak, potom mali by aj z našej strany vznikať otázky, či sme skutočne tak nezaujímaví, zvláštni a etnicky uzatvorení, alebo, že nám chýba otvorenosť pre prijímanie aj iných vplyvov. Veď by to spolu malo iste multiplikačný charakter aj na nás, nehovoriac o multikulturizme, aby sme sa neprepadli do skupiny štátov, ktoré síce existujú, ale žijú svoj život uzatvorený a preto pre svet nezaujímavý.

Občas sa stretneme aj so skúmaním skutočných príčin ochoty Nemecka prijímať také vysoké počtu migrantov. Dokonca, že ide o zvyšovanie natality nemeckých žien, pretože štatisticky majú viac žien, ako mužov veď terajší príliv pozostáva zväčša z mladých mužov. To je síce pravda, že žien je viac, ale vo veku nad 60 rokov ich života. To je aj v Rusku, ako dôsledok vojny.

Preto stále musí rezonovať otázka, možno zbytočná, prečo nás nechcú? To predsa nemôže súvisieť s odmietaním limitov, ktoré vyslovil p. R. Fico, pretože jeho slová sa k nim sotva dostali a ich snaha dostať sa od nás na západ žije v nich od chvíle, keď sa na strastiplnú cestu vydali.