Aby sme sa pohli v úvahách o riešení vojenských a politických problémov v Sýrií a ponuky na „taktickú diskusiu“ zo strany USA s Ruskom, treba niektoré skutočnosti priklincovať ako princípy, na ktorých práve teraz stojí vzťah Ruska k legitímnej vláde B. Assada.
Je to nemennosť postoja k tejto krajine, ktorý sa utváral mnohé roky a priniesol pozitívne skutočnosti pre obe strany a k takým patrí nezasahovanie do vnútorných pomerov tejto krajiny a dovolený prístup Ruska k vodám Stredozemného mora, z pobrežia Sýrie. A že Rusko nemá potrebu meniť tamojšie poriadky svedčí i to, že napriek dlhodobej okupácii Golanských výšin zo strany Izraelu ostáva k tejto skutočnosti Rusko neaktívne, čo musí vyhovovať Izraelu, ktorý tieto výšiny pokladá za strategicky významné z hľadiska svojej bezpečnosti.
Je jasné, že za taktickou diskusiou o spoločnom postupe, teda o uvedení ruských jednotiek do boja proti „spoločnému nepriateľovi“, ktorým sa stal Islamský štát je snaha rozložiť zodpovednosť za stav, ktorý tam v snahe odstrániť prezidenta Assada, nastal. Ale na takom niečom sa predsa Rusi zúčastniť nemôžu. To si mali Američania uvedomiť v čase, keď začali vojensky podporovať opozíciu k povaleniu vlády B. Assada už od roku 2011 a keď v leteckej vojne ničili ich domy čo spôsobilo hromadný útek ľudí. Napred organizovane do Turecka, kde pre nich boli pripravené stanové tábory pre cca. 2 mil. ľudí. a dočasne. Tí na návrat do zničenej vlasti čakali vo viere, že Assad padne až ich prešla trpezlivosť a po štyroch rokoch čakania začali s hromadným útekom do civilizovanej časti Európy.
Tak, ako vznik islamského štátu v troch susediacich krajinách niekto materiálne podporoval a podporuje, tak si budú musieť podporné krajiny poradiť aj v nasledujúcich mesiacoch, alebo až do volieb nového prezidenta Sýrie. To však nie je nádejné, pretože doterajší vývoj v Iraku, v Líbyí, i v Egypte naznačili, že nie je možné splniť všetky požiadavky bojujúcich frakcií, ako potvrdzujú všetky zmeny v okolí. Že vždy sa istá časť občanov cíti poškodená. Preto dlhodobo prežívajú len tie, ktoré majú na čele prísnych vládcov, čo však vytvára potenciál k ďalším nepokojom.
V tejto súvislosti slová amerického politológa Thomasa E. Grahama uverejnené v časopise National Interes majú vysokú vypovedaciu hodnotu, keď uviedol, že USA si musia určiť priority, aby mali tak možnosť operatívne riešiť naliehavé a aktuálne problémy, ale bez toho, aby sa zriekli dlhodobých cieľov. A ktoré to sú, nie je ťažké odhadnúť. Pokiaľ by medzi ne nepatrilo totálne rozparcelovanie Ruska, budú to ďalšie ekonomické sankcie.
Niektorí experti alebo poradcovia, možno znalci histórie 2. svetovej vojny hovoria, že priama účasť Ruska na riešení problémov v Sýrii by bola podobná tej, keď USA ponúkli na návrh prezidenta F. D. Roosevelta už 30. oktobra 1941 pôžičku 1,0 mld. USD (Lend-Lease). Pre USA bol to i vtedy obchod a ako sa patrí hovoriť dnes – business, ktorý aplikujú vždy a všade, kde zasiahli vojensky.
Už bývalý prezident USA R. Reagan nazval Rusko (vtedy ešte ZSSR), že je to ríša zla a jeho nástupca, jeden z rodiny G. Busha, tiež republikán, nazval túto krajinu, že je nebezpečným protivníkom USA. Ale prečo? Predsa geopoliticky Rusko nikdy neohrozovalo americké záujmy v Južnej Amerike, či na celom kontinente od Ohňovej zemi až po Aljašku. No o trvalej prítomnosti amerických korpusov v Ázii a v Európe niet pochýb včítane zasahovania na severe Afriky. Sú všade, kde chránia svoje záujmy. Ale aj Rusko má svoje záujmy. Tak o čo ide?