Odozva, ktorú vyvolal emóciou podfarbený prejav R. Fica na oslavách 71, výročia SNP v B. Bystrici a bez papiera! Sa dala čakať. Tí, čo s jeho slovami súhlasia, že ak utečencov prijímať, tak selektívne, mlčia. Viac hovoria tí, čo s jeho argumentami o neúspechu integrovať do spoločnosti Rómov nesúhlasia a kladú mu za vinu aj to že za 8 rokov jeho vlády to nedokázal! Zatiaľ sa sympatizanti s prijímaním utečencov podľa istých a definovaných pravidiel EÚ prejavujú svojim akademickým humanizmom a ľudskosťou k nešťastiu ľudí, ktorí opustili svoje domovy a dúfajú, že nájdu nové v Európe. Iste a bez videnia problémov utečencov širších súvislostiach nekladú si otázku, prečo utekajú a čo je toho príčinou. Až tam, k príčinám, ktoré nastali postupným zasahovaním do ich vnútorných poriadkov a stavu sa neodvážia priblížiť. Aj to sú dôsledky násilného vývozu demokracie.
Sú skutočne už ďaleko roky 2003 – 2006, kedy sa vláda republikána G. Busha rozhodla rázne hľadať v Iraku zbrane hromadného ničenia, aby po čase, nasledujúca vláda USA sa priznala k tomu, že to bol planý poplach, no vynikajúci nástroj globálnej politiky. Rovnako ako útok Iraku na Kuvajt. Spôsob vládnutia prezidenta S. Husejna, príslušníka náboženskej menšiny sunnitov, ktorý síce nebol podobný vládam demokratickým v Európe a v USA, no bol stabilný, aj keď krutý voči odporcom.. Za to bol odsúdený a koncom roku 2006 obesený a jeho sochy zničené. Podobne v Líbyi vláda plk. M. Kaddafího bola stabilná až do doby, kedy sa jeho režim priznal k atentátu na civilné dopravné lietadlo PANAM v roku 1988 a v ňom zahynulo všetkých 270 pasažierov, amerických vojakov vracajúcich sa na vianočné sviatky k svojim rodinám do USA. Potom už plukovník prestal byť prijateľný a tak po ružovej revolúcii v roku 2011 bol prenasledovaný a pri svojom úteku do púšte aj zastrelený. Pokoj však nenastal.
Podobne by sme vedeli definovať “chyby“ na režimoch v Egypte, Iránu, ale teraz hlavne v Sýrií a v Afganistane a potrebou ich meniť vonkajšími zásahmi. Všetky nepokoje začali vtedy, keď sa vládcovia štátov stali neposlušní voči globálnym záujmom americkej politiky a hlavne keď začali viac hľadieť na vlastné záujmy o ropu a plyn. S tým bolo treba niečo robiť. No až odstránenie autokratických vládcov dovolilo prejaviť sa aj dovtedajším problémom etnickej či náboženskej povahy, ktoré sa javili aj v dobách ich vlády, no ako nepodstatné, možno menej dôležité aj keď existovali. A dôsledky sú už na svete v podobe vzniku Islamského štátu v niekoľkých oblastiach susediacich štátov. Ozývajú sa aj Kurdi, národ bez vlastného štátu a žijúci v Turecku, Sýrií, Iraku, ale aj v Arménsku, čo je ďalší neriešený problém hlavne v Turecku, kde silnejú hlasy, ale aj činy po obnove Osmanskej ríše.
Ale najaktuálnejším problémom vyplývajúci z podstaty a už aj u nás je malá ochota krajín V4 prijímať utečencov natrvalo, čo neladí s postojom hlavne Nemecka ochotného prijať až 800 tisíc z niekoľkých miliónov na úteku z domovských krajín. Prečo je to tak?
Je to síce smelé tvrdenie, ale Nemci majú dlhodobé skúsenosti s asimiláciou hlavne Turkov, ktorí v Nemecku žijú už v druhej i tretej generácii a deti a vnuci prvých prisťahovalcov sa pokladajú za občanov Nemecka so všetkými právami a povinnosťami. Čo ak je to spôsob, ako zveľadiť početnosť národa, ako vklad do budovania jeho perspektívy? Príkladom môžu byť v tomto smere USA, ktoré z každého prisťahovalca v uplynulých mnoho rokov vytvorili pravých Američanov, s pravou rukou na ľavej strane hrudníka vo chvíli, keď počujú hrať hymnu.