Čakanie na zázrak.

24. augusta 2015, gilos, Nezaradené

 

Nedá sa poprieť, že súčasné aktivity predsedu vlády R.Fica nemajú v sebe náboj predvolebnej agitácie Tu návšteva Kališťa, Pustého Poľa k ucteniu pamiatky vypálených dedín Nemcami na konci 2.svetovej vojny, tam veniec k hrobu A.Dubčeka, ako spomienka na 21.august 1968, kopnutie si do lopty na modernom štadióne A.Malatínskeho v Trnave a predtým skutočne pracovná návšteva Rožňavy, či Rimavskej Soboty s vážnym prísľubom miestnym.

Poskytovanie podpory zamestnanosti v časti okresov Slovenska rôznymi formami za neistých podmienok (počet skutočných zamestnancov) je nateraz jediná forma účasti štátu na riešení tohto problému, ktorý je spätý s kapitalizmom. Iste to nie je spoľahlivá forma, pretože nie je systémová a je zneužiteľná chytrými podnikavcami. Viac ale štát nemôže. Dlhodobú platnosť vytvárania pracovných príležitostí môžu mať len také formy, ktoré budú odberateľsky späté so širším podnikateľským zázemím, ale malé manufaktúry, či dielne remeselníkov bez väzieb, rýchle skočia. Predsa doba dedinských kováčov, kachliarov, alebo sklenárov je už prekonaná a prác na modernizácii domov a bytov a práve v týchto častiach Slovenska tiež nebude veľa.

Preto úspešné môžu byť len tie projekty, ktoré budú kooperovať s väčšími a zavedenými firmami, ktorým sa darí, no lokálne sú od miest s vysokou mierou nezamestnanosti vzdialené. Predpokladajme, že styk medzi nimi nebude len cez moderné prostriedky a zahraničné banky, ale aj fyzicky po verejných cestách, ktoré a práve tam nevynikajú kvalitou pre dovoz a vývoz produkcie bude komplikovaný, zlý. Tam nie sú diaľnice, ako ráčia vedieť zodpovední. Rovnako nespoľahlivými sú i informácie o vzdelanostnej úrovni tejto skupiny tamojších nezamestnaných ľudí. Mladí a schopní sú už dávno tam, kde je práca, doma, či v cudzine, za hranicami. Zbytok je starší, alebo málo vzdelaný, ktorý neprivykol náročnejším prácam podľa výkresov, či inej dokumentácie. Sú tam takí, čo za roky bez práce si odvykli od dochádzky i na režim ktorý musí existovať všade, kde je práca.

Aby sme pochopili príčiny trvalej nezamestnanosti v niektorých okresoch musíme sa vrátiť do minulosti, do okresov, kde pretrváva. Mnohí ich obyvatelia dochádzali za prácou do fabrík, do sklárni – Poltár, Kalinovo, cukrovaru a pivovaru v Rimavskej Sobote, textilky v Kežmarku, či do ťažby a spracovania magnezitu v Jelšave, Lubeníku Nižnej Slanej, alebo chemičky – Hnúšťa a iní pracovali v miestnom JRD, v rastlinnej alebo živočíšnej výrobe. To je už nezvratná minulosť. To už neexistuje. Boli doma, alebo dochádzali za lacné robotnícke lístky, postavili si tam domy z „biednych platov“ ktoré sú dnes opustené a chátrajú. Je to minulosť, o ktorej môžu hovoriť potichu len tí, čo v demokracii už nemôžu nič stratiť, no bez tých spomienok sa nedá pochopiť ani súčasnosť, ale ani ju vyriešiť. Všetko je predsa v súkromných rukách a ktorý súkromník má povahu ľudomila, aby dovolil zamestnancom obohacovať sa prácou, ako kedysi keď štátne orgány nedohliadli na vtedajšie prečiny voči majetku v spoločnom vlastníctve?