Festival Bažant – Pohoda na letisku v Trenčíne nebol len prehliadkou hudby rôznych žánrov, hudobných telies a štýlov so zabávajúcimi sa účastníkmi, ale aj nenápadnou diskusnou tribúnou s témou – „Kde sa podel slušný kapitalizmus?“ Je možné, že názov bol trošku odlišný, ako ho uvádzam, no skutočne malo ísť o hľadanie odpovede, kam sa podel, pretože táto otázka rezonuje v hlavách mladých ľudí, ktorí v uplynulých rokoch reálneho kapitalizmu počúvali len hanlivé slová a vtipy na predchádzajúci režim a uverili v nové slogany, že po jeho likvidácii rýchle doženieme vyspelé piliere kapitalizmu. Cítim pritom, že termín kapitalizmus je taký hanlivý, diskreditovaný a estéti radšej počúvajú na pojem trhové hospodárstvo.
Nie je známe k akým záverom dospelo zmienené fórum a kto ho riadil (moderoval) a s akými informáciami odchádzali jeho účastníci. Nebolo ich veľa, no lepšie sa im sedelo, možno driemalo v priestoroch chránených plachtou, ako na horúcom slnku.
Ale aj tak a práve v čase vypätých rokovaní ministrov financií štátov EÚ o riešení astronomického dlhu Grécka mohlo práve fórum klásť otázky a hľadanie odpovede, prečo je to tak a kde sa stratila európska solidarita, teda ten slušný povojnový kapitalizmus. Preto tak natvrdo treba vopred uviesť, že tam, kde ide len o peniaze a veľa peňazí, nikdy nemôže dobrovoľne a principiálne ísť aj o solidaritu, či ohľaduplnosť ako potvrdila realita i to, že solidaritu dnes predstavujú len charita a zbierka od okoloidúcich pred poštou do pokladničky. I rôzne donácie na šport, či umenie sú tvrdý obchod, žiadna dobročinnosť. I aktéri v nich sú novodobí toreadori. To potvrdili aj výsledky dlhých rokovaní o podmienkach, za ktorých bude môcť byť Grécko naďalej členom EÚ a jej eurozóny, kedy za prísľub ďalšej pôžičky, ktorú bude ešte skúmať skupina expertov, muselo sa Grécko hlboko pokloniť a súhlasiť s podmienkami, o ktorých práve teraz rokoval grécky parlament. Aby však mohol sa pohnúť obyčajný denný život ľudí a banky sú zatvorené, požiadalo Grécko o ďalší rýchly úver vo výške 86 mld. €. Aj ten sa pripočíta i so samostatnými podmienkami (úroky a doba splatnosti) k akumulovanému a vyčíslenému dlhu vo výške 320 mld. €. Ale nik zatiaľ nepovedal, ako sa mohla taká suma za niekoľko málo rokov akumulovať a bez toho, aby EK začala konanie voči jednému z členov EÚ za zlé pravidlá, či nakladanie s financiami. Bola v tom len deravá legislatíva? Ale takých dier je veľa v celom systéme aj v našom zákonodarstve.
Nie je vôbec možné, aby hodnota dlhu bola analyzovaná z pozície laika, jeho štruktúra, pôvod vzniku a je možné vysloviť názor, že to nevedia ani tí, čo o podmienkach jeho vzniku by mali niečo vedieť viac. Vedia to však bankári, teda najpovolanejší z MMF, ECB i EK.
Nakoniec zotrvanie Grécka v EÚ, ako tvrdo podmienil minister financií Nemecka W. Schäuble je založené na privatizácii doteraz ešte štátneho majetku v hodnote cca 50 mld. €, čo vôbec nemusí byť pravda. Podľa súčasne publikovanej rekapitulácie priebehu slovenskej privatizácie v článku M. Kováčika (15.7) dajú sa počas gréckej privatizácie prístavov, rafinérií, ciest i železníc a iných, robiť kúzla s číslami a tak, že privatizéri zarobia na nej dva krát. Raz, keď budú kupovať za nimi vykonštruované ceny a potom tak, že zmenami ceny produkcie, či výkonov vynaložené prostriedky sa im vrátia vo forme dividend, zisku a to v krátkom čase.
Ak aj náš minister financií vyslovil pochybnosti, či Grécko bude schopné vytvorený dlh splatiť v budúcich 30 rokoch, môže mať pravdu, no za podmienok, ktoré boli v Bruseli definované Grékom to vôbec nie je najdôležitejšie, pretože podľa doterajších výsledkov išlo hlavne o majetok štátu, ktorý sa takto prevedie do rúk nových a súkromných majiteľov, bánk, aby nepriamo sa podieľali na riadení štátu.
To je v podstate vzorový príklad ako má fungovať trhové hospodárstvo, kapitalizmus: vytvoriť situáciu a potom ju riešiť.
Počas rokovaní a ciest na rokovania mal niekoľko poznámok na adresu Grécka aj náš predseda vlády, ktorý sa jednoznačne staval na stranu tvrdého postoja A. Merkelovej, ktoré sa u našich občanov stretli s otáznikmi, prečo tak hovorí. Jeho slová však možno chápať ako slová zloby nad konaním svojich predchodcov počas privatizácie u nás a s odlivom štátneho majetku, či aspoň podržaním vplyvu naň.