Na to, aby čitateľ mohol zaujať stanovisko k situácii po vyhlásení 27 bývalých i súčasných slovenských hráčov v NHL, ktorá pre nich nastala po voľbách nového vedenia SZĽH na čele so staronovým predsedom I. Nemečkom, museli by všetci hrať s otvorenými kartami. A to sa stať nemôže, pretože ide o peniaze, o veľa peňazí, ako v každom športe, najviac v kolektívnych.
Čitateľa v článku M. Prozmana (7. júl) môže preto zaujať posledný odstavec, kde mu R. Pukalovič, generálny sekretár zväzu hovorí, že noví členovia výkonného výboru vložili do hokeja nemalé peniaze. Vznikne preto otázka, prečo a vlastné? Ak sú zamestnaní, alebo majiteľmi výnosnejších spoločností, ako je výkonný výbor, potom sa treba pýtať, či to robia len tak, pre potešenie a či tak, aby to vynášalo i s možnosťou individuálneho profitu.
Je možné predpokladať niečo hraničiace s istotou, že priaznivci Ľ. Lintnera venovali na jeho predvolebnú kampaň nemalé prostriedky najmä na jeho prezentáciu v médiách, no podcenili, že stanovy SZĽH v časti o voľbách vedenia zväzu nepíšu, kto má právo v nich z delegátov hlasovať a kto toto právo z titulu svojej dovtedajšej funkcie stráca. Aj teraz, pre obhájenie miesta p. Lintnera na čele zväzu okrem argumentu o zlých volebných pravidlách, nenaznačili signatári slovom, čo by chceli vo zväze radikálne zmeniť, aby to viedlo k zlepšeniu súčasného a zlého stavu. To by však museli byť ďaleko silnejší ako sú, aby prevážila moc ich peňazí a v tomto športe nad oponentami z druhej strany.
Stačí pohliadnuť na rýchle transfery talentovaných hokejistov do NHL a radosť, ktorú naši činitelia z tejto praxe draftovania zdieľajú. To majú spoločné s futbalovými šíbrami a činiteľmi. O čom je potom reč, dostať obe najrozšírenejšie odvetvia na nejakú minulú úroveň. Ako a s kým?
Bývalí reprezentanti pri oslavách svojho jubilea spomínajú, ako im minulý režim maril snahu odísť v najlepších rokoch a výkonnosti za lepším zárobkom do cudziny, ale len do istej vekovej hranici a ako príklad uvádzajú aké vysoké bývali odmeny za ich reprezentáciu v domácich, či zahraničných pohárových súťažiach. Z dnešného pohľadu išlo iste o smiešne sumy a sumičky. Vtedy však obliecť dres so štátnym znakom na prsiach bol pre nich cťou, či vzorom pre mládež. Dnes sú to len slová, ktoré vyslovujú, aby to malo aj ich spoločenskú angažovanosť. Veď koľkí a práve tí, čo teraz najviac protestujú, odmietli hrať na MS za Slovensko a len preto, že ich mužstvo chce, alebo má nádej hrať o Stanleyov pohár. Pamätáme predsa, ako reprezentačný tréner p. Vůjtek cestoval po USA i Kanade a prosil každého potenciálneho reprezentanta, aby prišiel hrať za Slovensko a ako sa trápil, aby dal dokopy team, za ktorý by sa sám nemusel hanbiť. Možno niektorí aj chceli, no ich kontrakty s majiteľmi klubov boli silnejšie i s trestnou zodpovednosťou.
Ak hráči hrajúci v NHL i s Jankom Lašákom (asi) ich hovorcom, majú konkrétne predstavy o tom, ako tento šport napraviť a chyby v ňom zakorenené vypudiť a doviesť ho k primeranej sláve, nech tak učinia ešte pred vyhlasovaním výsledkov ankety o najlepšieho hokejistu sezóny a neskôr i o ochote reprezentovať republiku na MS v budúcom roku ako vždy v máji, aby to nenarušilo súťaž najslávnejšiu o Stanleyov pohár a aspoň o playoff, pretože národ sa už bude z nich len smiať. Okrem toho, že chcú niečo, čo sa verejnosť nesmie dozvedieť je tým len zmena stanov a nové voľby, v ktorých svätosväte vyhrá ich favorit a všetko pôjde novou cestou?
To, čo je napísané nemá byť obhajobou I. Nemečka a jeho vedenia SZĽH, ale pokiaľ to ľudia okolo R. Lintnera nezverejnia a je zahalené tak, aby nedošlo k peniazom nič sa nedozvieme. Išlo by o veľké peniaze i o tom, kto stojí za nimi, ako majiteľ slovenského hokeja.