Sú isté invázne rastliny, ktoré sa dajú vyhubiť len tak, že sa zničí ich koreňový systém. Nedá sa pochybovať, že o tomto princípe vykynoženia zla by nevedeli aj politici, ktorí s ním na rôznych úrovniach a situáciách zápasia. Nemajú však možnosť, alebo snahu, dostať sa na koreň.
Je ľahšie spočítať počty utečencov z jednotlivých krajín sveta podľa národnosti, pohlavia, veku i trasy ich úteku z domovských krajín, ako sa zaoberať príčinami ich odchodu.
Je ľahšie organizovať humanitárnu pomoc v utečeneckých táboroch stavaním ďalších veľkorozmerných stanov, pokúšať sa o núdzovú lekársku pomoc v obavách o prepuknutie epidémie z chorôb, ktoré potenciálne hrozia, ako sa zaoberať dôvodmi prečo utekajú.
Je ľahšie stavať ploty 4 m vysoké a kilometre dlhé, pripravovať políciu i vojsko na zásah proti prejavom nespokojnosti ľudí, ktorí už stratili všetko a živí ich len nádej, že sú krajiny, kde ich prichýlia a dajú im právo na život, ako sa čestne postaviť k príčinám, ktoré zavinili tento stav.
Pre toto všetko a naviac treba nám uvažovať aj o príčinách rastu terorizmu, rastu napätia v našom okolí s dôsledkami pre náš život. Alebo sú aj u nás ľudia, ktorí si myslia, že každá generácia musí mať svoju vojnu i spomienky na ňu, aby o nej mohli rozprávať svojim vnukom, pretože vojnové filmy ich už nezaujímajú, nie sú autentické. Radia ich k množstvu iných rovnako zaujímavých ako stredoveké vojny o hrady.
I také humanitárne, alebo demokraciu šíriace akcie, ako bolo bombardovanie Srbska, likvidácia neexistujúcich zbraní hromadného ničenia v Iraku i s ukážkovou popravou prezidenta S. Husejna, čo bolo zopakované i v Líbyi a streľbou do utekajúceho vodcu M. Kaddáfiho, vnucovanie demokracie v Afganistane dôvodia o tom o čo a komu ide. Aj preto povalenie režimu prezidenta Asada v Sýrii sa koná tak dlho a s veľkým počtom utečencov, že osloboditeľské misie USA po skúsenostiach v minulých rokoch mali byť pre ich krvavý charakter zabudnuté. Alebo stratili záujem, a nepokladajú po desaťročí vnášania demokratizačných prvkov do tamojších režimov už za zmysluplné.
Je ale niečo v tomto čase a u nás príznačné. Utečenci, ktorí postupne prenikajú aj k nám nemajú záujem o zotrvanie u nás so štatútom utečenca a dobu izolácie v utečeneckých centrách pokladajú len ako prechodnú, pretože chcú a budú putovať ďalej, do USA, Nemecka, či Švédska a pokiaľ bude ochota ich prijať. A to i v situácii, že hlavne USA sa k problémom utečencov do Európy chovajú zdržanlivo. O opaku, že sa tešia na vlnu nových ľudí, z ktorých vyrobia Američanov zatiaľ naše média i korešpondenti RTVS nepriniesli správy. Iste je to pre globálne uvažovanie predstaviteľov USA len taká lokálna záležitosť, do ktorej nebudú vstupovať. Nie je to výnosné.
Ale nielen toto je dôležitý poznatok z návalu utečencov, ktorý riešia príslušné orgány EÚ represívne, hlavne na pobreží Líbye potápaním lodí prevádzačov. Čo keď by chceli sa u nás usadiť natrvalo? Aké riešenie má naša vláda pre taký excelentný prípad pripravené, ale po každej stránke, až po tú cirkevnú o čom naši páni hovoria, že áno, ale len kresťanov zo Sýrie. Čo ak by to boli Kopti?
Čaká nás skutočne neľahké obdobie i s perverznou otázkou, kto to všetko zaplatí?