Je ľahšie riešiť dôsledky, ale vôbec nie príčiny.

4. júla 2015, gilos, Nezaradené

 

Sú isté invázne rastliny, ktoré sa dajú vyhubiť len tak, že sa zničí ich koreňový systém. Nedá sa pochybovať, že o tomto princípe vykynoženia zla by nevedeli aj politici, ktorí s ním na rôznych úrovniach a situáciách zápasia. Nemajú však možnosť, alebo snahu, dostať sa na koreň.

Je ľahšie spočítať počty utečencov z jednotlivých krajín sveta podľa národnosti, pohlavia, veku i trasy ich úteku z domovských krajín, ako sa zaoberať príčinami ich odchodu.

Je ľahšie organizovať humanitárnu pomoc v utečeneckých táboroch stavaním ďalších veľkorozmerných stanov, pokúšať sa o núdzovú lekársku pomoc v obavách o prepuknutie epidémie z chorôb, ktoré potenciálne hrozia, ako sa zaoberať dôvodmi prečo utekajú.

Je ľahšie stavať ploty 4 m vysoké a kilometre dlhé, pripravovať políciu i vojsko na zásah proti prejavom nespokojnosti ľudí, ktorí už stratili všetko a živí ich len nádej, že sú krajiny, kde ich prichýlia a dajú im právo na život, ako sa čestne postaviť k príčinám, ktoré zavinili tento stav.

Pre toto všetko a naviac treba nám uvažovať aj o príčinách rastu terorizmu, rastu napätia v našom okolí s dôsledkami pre náš život. Alebo sú aj u nás ľudia, ktorí si myslia, že každá generácia musí mať svoju vojnu i spomienky na ňu, aby o nej mohli rozprávať svojim vnukom, pretože vojnové filmy ich už nezaujímajú, nie sú autentické. Radia ich k množstvu iných rovnako zaujímavých ako stredoveké vojny o hrady.

I také humanitárne, alebo demokraciu šíriace akcie, ako bolo bombardovanie Srbska, likvidácia neexistujúcich zbraní hromadného ničenia v Iraku i s ukážkovou popravou prezidenta S. Husejna, čo bolo zopakované i v Líbyi a streľbou do utekajúceho vodcu M. Kaddáfiho, vnucovanie demokracie v Afganistane dôvodia o tom o čo a komu ide. Aj preto povalenie režimu prezidenta Asada v Sýrii sa koná tak dlho a s veľkým počtom utečencov, že osloboditeľské misie USA po skúsenostiach v minulých rokoch mali byť pre ich krvavý charakter zabudnuté. Alebo stratili záujem, a nepokladajú po desaťročí vnášania demokratizačných prvkov do tamojších režimov už za zmysluplné.

Je ale niečo v tomto čase a u nás príznačné. Utečenci, ktorí postupne prenikajú aj k nám nemajú záujem o zotrvanie u nás so štatútom utečenca a dobu izolácie v utečeneckých centrách pokladajú len ako prechodnú, pretože chcú a budú putovať ďalej, do USA, Nemecka, či Švédska a pokiaľ bude ochota ich prijať. A to i v situácii, že hlavne USA sa k problémom utečencov do Európy chovajú zdržanlivo. O opaku, že sa tešia na vlnu nových ľudí, z ktorých vyrobia Američanov zatiaľ naše média i korešpondenti RTVS nepriniesli správy. Iste je to pre globálne uvažovanie predstaviteľov USA len taká lokálna záležitosť, do ktorej nebudú vstupovať. Nie je to výnosné.

Ale nielen toto je dôležitý poznatok z návalu utečencov, ktorý riešia príslušné orgány EÚ represívne, hlavne na pobreží Líbye potápaním lodí prevádzačov. Čo keď by chceli sa u nás usadiť natrvalo? Aké riešenie má naša vláda pre taký excelentný prípad pripravené, ale po každej stránke, až po tú cirkevnú o čom naši páni hovoria, že áno, ale len kresťanov zo Sýrie. Čo ak by to boli Kopti?

Čaká nás skutočne neľahké obdobie i s perverznou otázkou, kto to všetko zaplatí?