Skoro bezprostredne po prevrhnutí sa iste nie poslednej rybárskej loďky v Stredozemnom mori, ktorá prevážala ľudí z Líbye do niektorého z talianskych ostrovov a cez 400 z nich sa v studenej vode zahynulo, zišli sa experti z UNICEF a ministri vnútra i zahraničia EÚ, aby hľadali riešenia, ako nelegálnym prisťahovalcom do krajín EÚ zabrániť.
Riešenie, pretože ide o mimoriadne tragickú situáciu a trvá už dlhší čas sa našlo, len také administratívne, primerané spoločenskému systému, ktorý sám sa potáca v neriešiteľných problémoch. Predovšetkým budú sa habať plavidlá ich majiteľov už v Líbyi, aby ich nemohli používať na prepravu ľudí za šťastím do blahobytu a za akúkoľvek cenu i s rizikom vlastného života. Ďalej tým, ktorým sa podarilo doplávať niekam na sever, brať odtlačky prstov(!), či nie sú medzi nimi živly nebezpečné pre Európu. To je tak v princípe to hlavné, čo má brániť prílivu afrických utečencov. Dosť, však?
Plukovník M, Kaddaffi bol zavraždený vlastnými občanmi, keď jeho útek do púšte zistilo spojenecké letectvo a informovalo vzbúrencov o mieste jeho aktuálneho pohybu, Plukovník bol osoba stojaca v čele krajiny viac ako 40 rokov, kde existovala „zelená revolúcia“ a mnohé služby pre ľudí boli bezplatné, vyžadoval však poslušnosť, Názor odstrániť plukovníka z funkcie hlavy štátu vzrástol po tom, čo 11 civilných osôb a 259 vojakov v lietadle spoločnosti PanAm vracajúcich sa na Vianoce z niektorej z mnohých misií domov postihla letecká katastrofa nad mestečkom Lockerbie v Škótsku dňa 21. Dec. 1988 na linke Londýn NY. Neskôr a postupne totiž vyšetrovatelia zistili, že pôvodcom umiestnenia bomby v batožinovom priestore lietadla bola bomba a v batožine i časť obleku páchateľa, občana Líbye a o čom vedel aj plukovník. Pretože teraz po zrútení režimu M. Kaddaffiho vznikli v Líbyi tri vlády bojujúce proti sebe moc nad ropným bohatstvom krajiny v rôznych pobrežných častiach (Tripolis, Benghazi a Islamský štát) môže, ako dokazujú smutné pravdy, napomáhať rozmachu sa obchodu ako hybná sila pokroku vo svete, teraz s ľuďmi, ktorých z domovov vyháňa bieda, hlad, sucho, nepokoje a vykorisťovanie najbiednejších. A pašeráci ľudí nevyvážajú len Libijcov, ale aj ľudí z blízkych krajín ako je Keňa, Južné Somálsko, Eritrea, ktorí platia predajom toho posledného, čo ešte majú a čo museli predať, aby zaplatili pašovateľom.
Ak si teraz prečítame vyjadrenia európskych politikov k najnovším prípadom tragédií na otvorenom mori, všetky sú rovnaké a represívne. Len minister ČR p. Zaorálek spomenul, že k zmenám musí dôjsť aj v tých krajinách, odkiaľ imigranti pochádzajú, Iní idú na vec pragmaticky, lode vracať, pašerákov trestať a vytvoriť stabilné politické systémy v Afrike. Sú to však len také administratívne recepty.
Keby nebol záujem utiecť pred násilím v domovskej krajine imigrantov, neboli by ani pašeráci, ktorí si najímajú väčšie lode od vlastníkov, ktorým platia za prenájom so ziskom i s príplatkom na riziko podnikania. Tak to predsa chodí vo svetre obchodu, kde platí ponuka a dopyt.
V konečnom dôsledku a ukazujú to konflikty najnovšie i v Jemene, Sudáne, kde sa angažujú Irán i Saudská Arábia, že ide o plyn a ropu a v čase, keď Rusko má byť vyšachované z obchodovania s týmito surovinami za svoju neposlušnosť a politický a vojenský potenciál, ktorým disponuje.
Preto problém topiacich sa imigrantov z Afriky plaviacich sa na lodiach k brehom Talianska je síce tragický, ale v záujmoch ropných a zbrojárskych gigantov len malichernou epizódou, na ktorú sa po čase a dosiahnutých cieľoch vládnuť opäť nad bohatstvom africkej zeme zabudne.