Názor pani B. Schmögnerovej, uverejnený pred niekoľkými dňami s názvom “Zdravie predsa nie je tovar“ musí evokovať v čitateľovi nádej, že tomu tak je o čom má svedčiť obsah názoru a pevné presvedčenie, že tomu bude tak aj v budúcnosti. Podľa Ústavy SR, jej článku 40 je zdravotná starostlivosť na základe zdravotného poistenia bezplatná, ale za podmienok stanovených zákonom. Zdravie podľa sprievodných skutočností, ktoré nás obklopujú je však už dlho tovarom, za ktorý sa platí ako v každom obchode za“ stanovených podmienok“
Platí to od dôb, kedy “zastaralé a dobou prekonané“ formy zdravotnej starostlivosti úspešne zrušil a nové naštartoval urológ R. Zajac, minister i so zavedením poplatku(20 Kčs)za vstup do ambulancie k lekárovi a za vylihovanie v nemocnici po operácii. Od tých čias došlo k výrazným posunom skutočne vo všetkých smeroch a dôsledkom z nich plynúcich. Výrazné sú zmeny majetkových pomerov v zdravotníckych zariadeniach a vzťahy k pôvodne štátnemu vlastníctvu. Tie sa už teraz okato prejavujú v tom, že časť lekárskej obce už ani nie sú lekári, ale podnikatelia, rentieri, ktorí naďalej sa usilujú zveľaďovať svoj privátny majetok a ich kolegovia, ambulantní lekári sú nájomníkmi v ich zariadeniach i s presnou evidenciou spotreby vody a toaletného papiera na WC A pretože tieto dve kategórie, pôvodne kolegov lekárov v ich zariadeniach nemajú spoločné a identické záujmy, dochádza k situácii, kedy lekári v nájomnom pomere k majiteľom zdravotníckych zariadení hľadajú formy ako si zachovať primeraný životný štandard a súčasne plniť podmienky majiteľa, či majiteľov, ktorí potrebujú ďalej expandovať, ako súčasť vlastnej existencie. Preto pri dverách do ambulancií je zoznam výkonov vo formáte A4, ktoré platia poistenci naviac a čo podľa dohody ich predstaviteľov s poisťovňami nie je už odborný výkon lekára Pokiaľ som navštevoval zubnú ambulanciu, do výkonu, ale vždy s úsmevom, si lekárka započítala aj program televízora na chodbe, ktorý sme mohli sledovať a ktorý ovládala sestra z ambulancie.
Ale sú aj iné, sofistikovanejšie formy, ako si môžu lekári vzájomne pomáhať, stačí zavolať. Hlavne tí lekári, ktorí nestihli privatizovať lukratívne a výnosné časti zdravotných zariadení a výkony. Sú nimi presuny a posúvanie pacienta na rôzne (vy)šetrenia s vejármi kontrol od urológa, cez diabetológa, odtiaľ na CT kontrolu, následne ku gastroenterológovi, očnému a pľúcnemu s poznámkou len tak cez zuby, čo keď sa predsa niečo nájde, aby občan bol tam, kde bol na začiatku. Všetci sme zaujímaví hlavne, v ktorej poisťovni sme poistení a s ktorou má príslušný odborník zmluvu
Súčasné pokusy naštartovať vydávanie pokladničných dokladov skrze registračné pokladne pokladajú niektorí lekári za nedôstojné, aby vydávali bločky. Kto to videl, vydávať pokladničné bločky, ako v supermarkete. To len štátni úradníci mohli také niečo vymyslieť a prezident jednej z niekoľkých spoločností lekárov sľubuje, že to bude niečo stáť. Buď poisťovne musia zvýšiť sadzbu za kapitáciu poistného kmeňa, alebo sa zvýšia poplatky za odborné výkony. Veď koľkým treba platiť aj za leasing niektorých prístrojov. Takže pacient je v tomto zápase bezbranný a bezprávny účastník procesu, ktorý začal pred mnohými rokmi a mal byť ústretový voči nemocným a odkázaným. I s tou kávou v čakárni, s cukrom, či bez ako hovorieval pamätlivý pán R. Zajac, keď uvádzal, ako bude fungovať ním zavedený zdravotný systém.
A keď k téme, či otázke, že zdravie nie je tovar pridáme nekonečný príval reklamy na všetko možné v médiách a zoradíme to do rady, mali by sme byť pri užívaní toho množstva liekov a liečiv všetci zdraví. Na čo všetko výrobcovia a spoločnosti pamätajú, od krivých palcov na nohách až po vypadávajúce vlasy na hlavách cez všetky časti našich vnútorností a čo jasne doporučujú hlasy a postavy zaslúžilých športovcov i hercov.