Pokiaľ už bol vedený v minulosti diškurz o príspevku štátu na činnosť Cirkví, troskotal na argumentácii, že jej veriaci sú tiež aj tvorcovia daní a tak je spravodlivé, aby z ich daní boli financované. Ale čo ostatní? Naviac tieto argumenty boli neskôr podopreté nevypovedateľnou Zmluvou so sv.Stolicou(Vatikánom) v auguste roku 2000, v ktorej v čl.20,odst.1 sa hovorí o osobitnej dohode o finančnom zabezpečení SCR na Slovensku. Ale či bola podpísaná ,môžu vedieť len účastníci a signatári tejto dohody. Ani ods,2 tohto článku nie je nezaujímavý, keď sa v ňom píše, že SCR má právo organizovať zbierky, ktoré nepodliehajú daniam ani zúčtovaniu! Celý článok zmluvy je koncipovaný tak, že z neho nie je jednoznačne jasné, kto a koho bude financovať.
Keby odluka štátu od Cirkvi, (alebo opačne?) bola spojená s cirkevnou daňou pre najvýznamnejšiu cirkev –teda SCR bolo by to nasledovné. Ak by cirkevná daň činila napr.12 €/rok teda mesačne 1 € spolu by to pri počte 3,3 mil. veriacich ročný príjem činil 39,6 mil. € a teda o 18,1 mil.€ viac, ako je terajší príspevok štátu. Bolo to aj pravdivé zobrazenie našej reality, ale aj naplnenie volaní rečníkov z požičaných divadelných praktikáblov na Nám. SNP v novembri 1989 a keď dav im odpovedal “To je ono!“
Počty príslušníkov najvýznamnejších náboženstiev sú predsa známe zo sčítania ľudu v roku 2011,ako oficiálny údaj pre ďalšie finančné operácie medzi štátom a náboženskými obcami. Sú síce oficiálne, ale neodzrkadľujú realitu, prečo by práve kňazi SCR nepripomínali pri omši veriacim, že sú málo aktívni v prejavoch a málo často sa zúčastňujú cirkevných podujatí organizovaných diacézami. A práve odluka a platenie daní by odhalila to, čo sa odhaliť nesmie. Že len platiaci veriaci by dokladali pravdu o skutočných počtoch. Už predsa nezaváži ani dávny argument KBS o našej chudobe, pretože rastú priemerné mzdy ,počet milionárov, ale rastie aj HDP, znižuje sa zadĺženosť krajiny a štatisticky klesajú aj počty nezamestnaných. Tak kde je chyba?