Je pozoruhodné aké podivuhodné riešenia nezamestnanosti mladých ľudí vychádzajú z inštitúcií ministerstva práce a ministerstva školstva. A to len preto, že spoločnosť nemá limity, v ktorých by sa pohybovala jej perspektíva a budúcnosť Výrobná základňa, podnikatelia žijú zo dňa na deň a sú každú chvíľu v strehu, aby ich iní nepredbehli. To plynie z axiomy, že konkurencia je to, čo potrebujeme najviac.
Všetci kandidáti na funkciu prezidenta uvádzali v svojich predsavzatiach riešenie nezamestnanosti aj keď, ako vzdelaní ľudia vedeli, že s touto chronickou chorobou kapitalizmu nič nezmôžu, ale patrilo to k rečníckemu slovníku. Kandidáti zmĺkli, až na jedného, ktorému to v jeho charitatívnej povahe ostalo, aj do jeho nového pracoviska. Uvidíme, že nič neuvidíme.
Najviac starostí s mladými, vzdelanými a nezamestnanými ľuďmi do 29 rokov veku pripadá na ministra práce a vecí sociálnych, no aj ten opakuje svoje staré šablóny – prispievať na nich u potenciálnych zamestnávateľov istú dobu, alebo ich rekvalifikovať na profesie žiadané na trhu práce, ako znie moderný pojem v úradnom žargóne. Problém je však zakorenený inde a nie tam, kde ho kompetentní ministri hľadajú a pokúšajú sa riešiť a znie: buď pracovníka firmy potrebujú, alebo im bude za peniaze zavadzať s možnosťou pracovného úrazu.
Ak vo výrobe chybuje pracovná sila a v zozname uchádzačov o pracovné miesto sa nachádza, je to jasné a rýchlo vykonateľné riešenie. Ale ak k prijatiu nezamestnaného motivuje podnikateľa len príspevok za jeho dočasné zamestnanie i s príspevkom na jeho sociálne a zdravotné postenie, potom ide len o dočasné riešenie a ako zvyknú hovoriť poslanci o nesystémové.
Vieme, alebo pamätáme, že privatizáciu štátnych podnikov sprevádzala selekcia nepotrebných častí podnikov. Predsa noví majitelia prišli na Slovensko podnikať a nie dbať o nočné sanatória, rekreačné zariadenia a odborné učilištia, ktoré existovali pri všetkých väčších podnikoch a kde vychovávali dorast pre vlastné potreby a tí, ktorí potrebovali malý počet vyučencov prispievali na výchovu v nich Dnes je všetko ináč a podnikatelia a vlastníci súkromných firiem falošne hromžia na štát, že nedbá o prípravu pracovníkov práve pre nich a v čase, kedy ich budú potrebovať, keď sami nevedia, kde budú zajtra, alebo o rok. Výchova a vzdelávanie odborníka trvá až 5 rokov a v jednoduchších profesiách 3 roky, ale oni nemajú záujem o širokospektrálne vychovaného človeka, ale hotového a pripraveného pre konkrétne pracovisko. A to sa nedá bez vzájomného porozumenia a pomoci, i finančnej.
Zle sa počúva a pozerá aj na druhého aktéra zápasu o znižovanie počtu mladých ľudí bez práce, ministra školstva. Opäť vieme, či pamätáme, ako ľahostajne a protekčne vznikali rôzne školy s roztodivnými názvami študijných smerov a bez spätosti so spoločenskými potrebami, s tým, že všetko vyrieši trh práce, na ktorom budú úspešní len tí najschopnejší a adaptovatelní jedinci. Ale treba sa pýtať, koľko stojí výchova a vzdelávanie každého z nich a bez perspektívy? A to už nie je problém len týchto mladých ľudí a ich rodičov, ktorí ich dali študovať to, čo chceli, aby po 5 rokoch klopali na dvere úradov práce a nakoniec skončili v Anglicku, či Nemecku pri umývaní riadu v ktorejsi reštaurácii
Že ide o problematiku v celej EÚ svedčia fakty, že o našich remeselníkov(murár, elektroinštalatér a pod)je tam veľký záujem a vedia ich aj zaplatiť, čo nie je náš problém, ako sa hovorí.
Tieto ťažkosti sa nedajú riešiť bez zásadných zmien systému a s tým, že školy, ktorých absolventi sú nepoužiteľní (opäť) na trhu práce majú dostávať menej peňazí zo štátu, ale to je také kupecké riešenie, plne závislé od kritérií a známostí a kde sú tí, čo odborníkov potrebujú? Zatiaľ len nadávajú a hromžia.
Mladí ľudia v situácii, keď nemajú prácu a stali sa od ukončenia školy, či prípravy na povolanie nezamestnaní, sú potenciálom pre spoločenské straty ilúzií a prepadajú rôznym „zlozvykom“. Tak to je!