Keď je pravda to, čo píše Pravda, potom M. Dzurinda chce prispieť k tomu, aby súčasná vláda, ktorá “nemá koncept, víziu a ducha“ skončila skôr ako v roku 2016. Myšlienka je to iste odvážna a hlavne veľkohubá a drzá po toľkých rokoch jeho pôsobenia na poste predsedu vlády a ministra vecí zahraničných. Na rozdiel od svojho politického súputnika I. Miklóša, ktorý sa veľmi a verejne neprejavuje a nemá recepty, vízie a ducha ďalších reforiem, M. Dzurinda má len odvahu, kým by mu občania, ale aj členovia SDKÚ nevykrútili fúzy, pretože ľudia si toho veľa aj pamätajú.
Oslavy výročia existencie Slovenskej republiky boli v slávnostnom duchu s ohňostrojmi a zvýrazňovaním najmä pozitív, že sme tých 20 rokov prežili najmä bez skúsených politikov a odborných činiteľov, ale aj zázemia na nižších stupňoch riadenia spoločenských úradov. . Naša garnitúra riadiacich činiteľov sa musela učiť od prvopočiatku, aj keď to veľmi dnes už počuť nechce. Je ale istý počet špecifických názorov, ako keby sa dôsledky hospodárskej krízy kapitalizmu Slovenska nedotýkali. Dotýkajú a veľmi, čo sa prejavuje v nátlakoch a stálych protestoch istých spoločenských skupín žiadajúce vyššie mzdy a platy a ktorých porovnateľná úroveň bývala doteraz veľkou hodnotou našej konkurencieschopnosti a ktoré poukazujú ako sa majú im podobní v cudzine. Sme stále porovnateľne chudobní a nebyť zlodejov, ktorí sa do našich transformačných procesov vlúdili a ktorých existujúci právny systém nie je schopný odhaliť, pretože tak bol nastavený. A keď sa kradne z malej kopy je to skôr badateľné, ako z kopy v starých kapitalistických krajinách kde si už z najväčšími zlodejmi niekedy exemplárne vedia poradiť . Nežijeme na ostrove, izolovaní od diania v okolitých krajinách a naviac sme vzájomne poprepájaní členstvom v EÚ.
A tak problémy okolo schvaľovania štátneho rozpočtu na tento rok s dovoleným deficitom do 3% jeho výšky sa koncentrovali do spochybňovania schopnosti vlády R. Fica vládnuť. Bývali totiž doby už v tomto slovenskom dvadsaťročí kedy sa občania o skladbe a štruktúre rozpočtu mohli niekedy dozvedieť podrobnejšie, čo dnes je naopak, že len verbálne sa žiada redukcia verejných výdajov. Ktoré a o koľko to nevieme ale kto by sa odvážil zredukovať ten nebývalý počet mikrookresov a vypočítať, čo by to znamenalo pre rozpočet? Možno je to zámer, obava a potenciál pre manévrovanie v kalkuláciách. Na krytie deficitu cca 3 mld € si však bude terajšia vláda musieť požičať a aj preto pomer jednotlivých vlád k bankám je veľmi citlivý. Ako však vláda v rozpočte počíta so splátkami starších úverov, nevieme.
Môžeme síce o týchto povinnostiach správcu štátnej pokladne len uvažovať, ako o prvoradej povinnosti ministra P. Kažimíra, ale médiá nás orientujú na aktuálne dramatizované banality, ktoré podľa predsedu vlády R. Fica sú už útokom na slovenskú štátnosť a práve, keď si občania na silvestrovských oslavách pripomínali výročie novodobej štátnosti. Mnohým spoluobčanom, ale hlavne politikom vadí odmietnutie prezidenta vymenovať JUDr. J. Čenteša do funkcie generálneho prokurátora, ako keby prezident bol povinný rešpektovať bez vlastného názoru NR, bez využitia vlastných zdrojov informácií, alebo keby mal povinnosť vedieť len písať pre úhľadný podpis. A bude sa hrať ďalej. Opozícia doporučuje svojim poslancom účasť na novej voľbe absentovať, ale ani svojho kandidáta nedefinovala.
Ak by sme sa chceli vrátiť k rokovaniu o štátnom rozpočte, museli by sme sa z dlhodobého hľadiska pýtať, najmä generácia starcov, ako boli zužitkované a komu padli na osoh peniaze, ktoré štát z dôb privatizácie podľa zvláštneho vzoru získal. Predsa straty, ktoré vznikli zoštátnením súkromných majetkov v minulosti po roku 1948, majetky najmä generované povojnovými zmätkami a neprehľadným podnikaním, jednotlivým reštituentom bol fyzicky nahradený, vrátený i zveľadený. Ale ako môžu vnímať privatizáciu štátneho majetku starci ktorí tvorili počas 40 rokov existencie minulého režimu – socializmu iste nezanedbateľné hodnoty? Keď jediným dôsledkom toho, čo prehrmelo našimi dejinami je ich hanebná pozície. Že za všetko, čo vykonali, sú ako odmena vysoké ceny liekov, ceny za otvorenie dverí praktického lekára, 2€ za telefonický predpis lieku, ale aj iné, podľa dohody lekárov ktoré užívajú na stabilizáciu svojho chabého zdravotného stavu Ale ako sľuboval istý Zajac čoby minister a ktorý naštartoval sladkú idylu, ako nám bude, keď bude ten kapitalizmus a súkromní lekári Keď v čakárni nás privíta sladká hudba, kvety, usmievavá sestrička s otázkou akú kávu pijeme, či s cukrom, alebo sacharínom Aká je pre nás možnosť pripoistiť sa v niektorej zdravotnej poisťovni, alebo ako sa rozhodnúť pre vstup do druhého piliera v niektorej z dôchodkovej správcovskej poisťovni, ktoré si konkurujú v náš prospech. Kde sú kapitálotvorcovia, o ktorých nám a starým babkám, ktoré už nežijú, hovoril Vl. Mečiar a ktorého chcú menovať formou zákona, že je otcom vlasti! U nás je i to možné.
Pokiaľ by nedošlo k ďalšej pravidelnej hospodárskej kríze a tým i k zneprehľadneniu finančných tokov a stratám, iste by sa našla chvíľa k zamysleniu k riešeniu otázky kam sa stratil ekonomický potenciál tejto časti bývalého spoločného štátu. Len s chladnou hlavou môžeme počítať, čo všetko sme za 30 posledných rokov demokracie a zákonov trhu stratili a bez náhrady, ak nepočítame počty priemyselných parkov pre drobných podnikateľov zo zahraničia, ktorí a ľahko zanechávajú podnikanie, keď sa im nedarí a štát je chudobný na poskytovanie stimulov na ich podnikanie. a keď počas vynútenej dovolenky odsťahujú strojné zariadenia a idú ďalej. Zanikol priemysel spracovania dreva, našej obnoviteľnej a domácej suroviny a guľatina sa vozí do cudziny. Zanikla výroba textílií, odevov, skla, obuvi, cukru, stavebných hmôt a mnohých denných a základných potravín. Chemická výroba živorí. Strojárenstvo bez vývojovej základne zanikne. Stali sme sa montážnou dielňou Európy. A čo bolo ťažko parcelovať na menšie celky, dielne prešlo veľmi ľahko do cudzích korporácií (VSŽ, Slovnaft, SPP, ZSNP, SE) ale aj iné, ktoré pýtajú dotácie s cieľom zamestnávať našich ľudí. O bankách škoda reči, tie boli vždy prvé na zmenu majiteľov. O počtoch nezamestnaných, ktoré súvisia krízou kapitalizmu vieme pravidelne, ako o niečom čo je súčasťou systému Zatiaľ nik z odborníkov z oblasti sociálnej sa nevyjadril ako súvisí nezamestnanosť s kriminalitou, krádežami základných potravín i vraždami, rozvodovosťou i útekmi od rodín.
Takže akú môže mať M. Dzurinda koncepciu, víziu a ducha, aby napravil, čo páchal so svojimi spolubratmi počas rokov slobody a demokracie a keby sme vedeli o čo sme v skutočnosti prišli našou ústretovosťou k tým, čo na rokovania o privatizácii boli lepšie pripravení a ktorým už o po niekoľkých týždňoch po zmene režimu vedeli pomôcť aj naši analytici s čerstvými diplomami a radiť o stave našich fabrík za judášsku groš a ktorí prichádzali pod rôznymi zámienkami. A kto komu pomohol viac?
W O W