Dlho som váhal, či do diskusného prostredia blogu vpustiť uvedené riadky, pretože nie
sú v súlade so všeobecne prijatými princípmi, mravmi a názormi pánov, ktorí sa radi
prezentujú síce originálnymi myšlienkami, ale s mnohými a zbytočnými slovami.
V jednej zo svojich básní (Kritika) Ivan Krasko hovorí, že“Blahoslavení ,sú ktorí
hovorili a nepovedali viac ,než čo povedať mohli vo dňoch sviatočných“ Práve tieto múdre
riadky ma napádajú práve teraz, keď sa blog. pravda prehýba pod presilou zbytočných slov a
píšu ich aj tí, čo povedať nemajú čo, no do polemiky sa hrnú plní nádeje, že sa ozve podobný
rétor a bude z toho ďalší a zbytočný blog, či dialóg.
O koľko menej by bolo zbytočných rečí aj v našom parlamente, aj v sporoch politikov,
keby sa myšlienky neprekrývali slovami, alebo ak by smel rétor hovoriť len vtedy, keď by
mal myšlienku, ktorá si zasluhuje kamenárske dláto na vykresanie jeho slov do kameňa.
Pretože to tak nebýva, slová sú balastom bez hĺbky .U amerických Indiánoch bolo vraj vo
zvyku pri rečnení ,že rečník musel stáť na jednej nohe.
Síce v knihe J.Hašeka :Osudy dobrého vojáka Švejka som to nenašiel, ale znalci jeho
diela mu pripisujú vetu :“H…o, řekl Švejk snažíce vmísiti se do rozhovoru“ Nejako podobne
prebieha debata k niektorým článkom niektorých autorov. A vôbec nejde o znižovanie práva
na publikovanie vlastného názoru, ale skôr o to, že tí autori nemajú možnosť, alebo odvahu
prezentovať sa verejne, alebo nemajú priestor, kde by to mohli, alebo im chýba to
najdôležitejšie – myšlienka.