Odchodné politických nominantov KDH z najvyšších funkcií štátnych spoločností nenecháva občanov bez odozvy .Jedna z nich je z hlavy samotného ministra dopravy, že ak nezaplatí štát svojich predstaviteľov v ešte existujúcich štátnych firmách dobre, na úrovni súkromných, potom nebude mať vláda koho možno dobrého a schopného do managérskych funkcií za menej ako 4500 € až 7000 €/mes nájsť.
A tak sme pri jadre myšlienky, ako je možné ,že súkromné podniky na rozdiel od štátnych, pracujú tak dobre a ako to robia ich managéri že sa im darí?
Ten očividný rozdiel bude asi v tom, že predstavitelia štátu, politickí nominanti nemali, či nemajú dôvod sa nazdávať, že sú skutoční reprezentanti štátu v najvyšších pozíciach a vedia, že sú tam len dočasne, maximálne jedno volebné obdobie. Pri svojich rozhodnutia prijať funkciu myslia aj na to, ako skončia a čo potom? Pôjdu na úrad práce v mieste ich trvalého bydliska?
Niečo vo vzťahu štát- súkromný sektor je pokazené, nefunguje a tak občania nevedia kto, koho má poslúchať. Vidíme to teraz a markantne pri riešení problémov dôsledku krízy, keď EK hľadá rôzne modely a tie ešte skôr, ako by mali začať platiť mení a modifikuje.
Ale sú aj iné zaujímavosti, ktoré sa podarilo prepasírovať do novodobej legislatívy štátov a súvisia s ochranou osobných údajov v súlade základného zákona štátu Ustavou. Prakticky sa dotýkajú údajov o vlastníkoch akciových spoločností. predsa tie, aj keď sú akciovými, predsa sa tam rozhoduje podľa počtu akcií a tie sa koncentrujú často v rukách jednotlivcov. Zatiaľ čo vieme, kto zastupuje štát vo vrcholových pozíciach štátnych firiem, nevieme to o akcionároch, no že existujú ,vieme určite. Stačí preto dať do pozornosti majiteľov bývalých a významných firiem, ktoré stáli pri začiatkoch rozvoja celej našej spoločnosti Co hovoria mená Kolben, Daněk,Nehera,Rolný,Magura,Eletko,Baťa,Popper Schaner,Poledňák a iní. Tí sa o svoje mená a osobnú integritu nemuseli báť ?Mali stáda ochráncov? Prečo dnešní skutoční majitelia sa kryjú a k čomu si vytvorili pomocou zákonodárcov hradbu, za ktorú nikomu nedovolia nahliadnúť, ani keď ide o súdne nedoriešené ale relevantne žalovateľné príbehy našich, dnes v útlme žijúcich privatizačných žralokov.
Preto, ak sa vrátime k medializáciu výšky odmien predstaviteľov štátnych firiem chyba je v tom že vôbec existujú. Odmeny sú len dôsledkom legislatívy, ktorá rozdiely od súkromných nemohla premietnúť do vnútorných pravidiel o odmeňovaní a štát sa tejto povinnosti zriekol. Možno to teraz istou formou zákona, či predpisov napraví.