Keď odzneli prvé, horúce správy o tom ako rázne riešili problémy s „neprispôsobivými občanmi“Vrútok a búraním papundeklových prístavkov k pôvodne slušným, no skromným dvojdomkom na Kafendovej ulici, treba sa vrátiť aj spät, do minulosti.
Teraz sa už začala debata, či to bolo vôbec možné, či to nie je v rozpore so základnými ľudskými právami a iste z oboch strán pohľadu budú pribúdať názory. Stačilo by však, aby na pozemky humanistov,či do vedľajšieho bytu nasťahovala sa rodina s mnohopočetným príbuzenstvom a ich názor by sa iste upravil.
Občanom Vrútok som bol 35 rokov nepretržite a neskôr som bol návštevníkom práve ulice Kafendu,kde bývala dlhé roky moja matka. Domov patriacich pod meno hudobného skladateľa je niekoľko. Preto niečo pamätám vo vývoji i v deštrukciách v tejto časti mestečka..
Život pôvodných Vrútok a jeho obyvateľov i tých Dolných sa zmenil veľmi dávno výstavbou Košicko-Bohumínskej železnice a Dielní pre opravu železničných vagonov od roku 1872 Táto na vtedajšie časy náročná úloha vyvolala potrebu kvalifikovaných robotníkov a keďže železnica vždy patrila štátu(alebo štátnej akciovej spoločnosti) došlo k pohybu remeselníkov napred z celej c.k monarchie a tento trend pokračoval aj v republike Československej. Najviac ich prichádzalo zo zemi Moravsko-Sliezskej a preto aj Vrútočanom sa dlho ,možno i teraz hovorí“chachári“.To je tá vonkajšia stránka železničiarskej tradície Vrútok, čo dodnes dosvedčuje i Radoslav Brzobohatý, známy český herec, ktorý sa narodil na Vrútkach a kde vychodil aj prvé dva ročníky školy ľudovej. Jeho otec bol totiž „mašinfírom teda rušňovodičom, pracujúcim práve v lokomotívnom depe tiež s nemeckým názvom „hajc“, kde sa vykurovali lokomotívy pred výjazdom na trať.
Príliv veľkého počtu nových ľudí i s rodinami spôsoboval, že podnikatelia, ale aj štátne dráhy museli budovať obytné domy(kolónie),aby vôbec tento (vtedy)železničný uzol vôbec spoľahlivo fungoval..A tak na pravej strane rieky Turiec rástlo mestečko s obytnými domami, obchodmi, betónovými cestami i chodníkmi pozdĺž rovných ulíc i s kanalizáciou. Dominantným bol vtedy Robotnícky dom od roku 1923,s verejným osvetlením i školami Robotnícke bytovky v správe železníc, teda štátu i Dielní sa tiež nazývali kolónie, jedna K-B kolónia je už minulosťou a druhá je ČSD kolónia. Okrem toho pre vedúcich pracovníkov Dielní boli vybudované rodinné domy v štvrti Mexiko, Všetko s elektrickým svetlom, vodovodmi i kanalizáciou, ale bez plynu, či diaľkového vykurovania domov.
Veľký pohyb zamestnancov Dielní nastal v rokoch 1939 a 1940,kedy svoje pozície museli opustiť práve ľudia z Ostravska i Čiech a nové vedenie ich nahrádzalo slovenskými a primerane schopnými viesť pracovné kolektívy v oprave lokomotív a železničných vagonov osobnej dopravy.
Pri ČSD kolonii pozostávajúcej z bytových domov rôznej kategorie i viacizbových, boli vybudované pamätlivo i tri jednopodlažné dvojdomky pre ľudí na dôchodku a vdovy po bývalých zamestnancoch železníc s nižším štandardom, ale so základným vybavením pre civilizovaných a skromných ľudí.
Zvláštnu kategoriu v blízkosti Robotníckeho domu primerané možnostiam nájomníkov boli prízemné domy s vchodom do kuchyne priamo z dvora „za plotom“ a kde sa voda z umývania ľudí i nádob vylievala na spoločný dvor .Ich pôvodní nájomníci časom vymreli a domy“za plotom“ blízko trate a koľajiska sa stali neobývané .Do nich, bez akýchkoľvek povolení začali sa sťahovať“ľudia neprispôsobiví“z rôznych častí Slovenska, keď cez osobné kontakty súkmeňovcov sa dozvedali, že tam možno nájsť strechu nad hlavou. Najviac ich bolo z okolia Popradu i Spišskej Novej Vsi.
Keď sa im podarilo zdevastovať bytové domky „za plotom“ nastala pre ponovembrové zastupiteľstvá mestečka úloha, nájsť im nové domoviská veď to boli už občania Vrútok. Stalo sa a najpríhodnejšim územím pre ďalšie vandalstvo sa stali tri dvojdomky na ulici Kafendu a v bezprostrednom susedstve s vtedy už modernizovanými domami pre rodiny dôchodcov s opatrovateľskom službou i donáškou jedál.
Proces rozkladu domového fondu s jednoizbovými bytmi na jednej strane Kafendovej ulice sa stal neodvratný, pretože sa v nich natrvalo usídlilo 10 až 15 ľudí a bez základných hygienických a sociálnych návykov. Magistrát tento vývoj posudzoval napred zdržanlivo, no pozorne a v jeden čas, keď sťažnosti práve starších obyvateľov slušných domov na druhej strane ulice boli čoraz väčšie rozhodli na magistráte, že ulicu kde žili „neprispôsobiví občania“ oddeli stena z betónových dosák. No i tak sa rôzni humanisti a ochrancovia ľudských práv strachovali, či to nie je porušovanie základných ľudských práv ľudí žijúcich za plotom, ale teraz už betónovým. Hlavne čo na to povedia orgáni EK v Bruseli a či to nebude dôvod pre odrieknutie rôznych pomocí Slovensku.
Rázny postup primátora, ktorý iste nekonal svojvoľne, ale po príslušnom prerokovaní so zastupiteľstvom mestečka, prekvapil samotných obyvateľov pôvodne slušných dvojdomkov a tvorivosťou ich posledných nájomníkov bez platenia privedených do podoby nehodných ľudí bude ešte doznievať, či to bolo, či nebolo spravodlivé a zákonné .V tomto etniku platí vzhľadom k ich histórii a života efekt zvaný stádový. Jeho dôsledkom budú správy o tom, čo sa stalo na Vrútkach prenášané do iných lokalít so záverom, aby sa mestečku vyhýbali, no s dopadom na iné mestá s podobnými problémami. Takže istý pohyb osôb „neprispôsobivých“ nastane. Len aby nesmeroval do metropoly na Dunaji.
Osobne som mal skúsenosti s ľuďmi tejto rasy, ktorí bývali v zamestnaní porovnateľní s inými, bielymi.No to bolo ešte v čase, keď nepracovať znamenalo dostať punc človeka štítiaceho sa práce s príslušnými dôsledkami a trestným stíhaním. Dnes táto kategória nie je. Pracuje len ten, kto musí a chce .Tí ,čo sú v dôsledku privatizácie zabezpečení dlhodobo až do nekonečna ,nemusia..