Medzi „solo kapre“ práce redaktorov SRo a novinárov patria rozhovory s bývalými občanmi republiky, ktorí „zdrhli „a dnes sa vrátili natrvalo, alebo len tak ,na návštevu ku komusi, kto ešte žije a na nich nezabudol.
Najpôsobivejšie v rozhovoroch je popis dramatického úteku cez stráženú hranicu za „železnú oponu“ .Ten najčastejšie, no o tom ako začínali a ako sa pretĺkali v cudzom svete bez znalosti jazyka ,kým sa uchytili sú najpôsobivejšie z hľadiska čitateľa, či poslucháča, no nie vždy je to najzaujímavejšie .Dôvody úteku z republiky bývali rôzne, no vždy podmienené vidinou lepšieho a spravodlivejšieho sveta s možnosťou cestovať, pohybovať sa medzi svetadielmi i povolaniami, či prácou.
Dnes, po toľkých rokoch v rozhovoroch ostáva isté napätie. Na jednej strane sú to hrdinovia, ktorí s rizikom vlastného života unikli dômyselným prekážkam na hraniciach so slobodným svetom a na druhej my slaboši, ktorí zostali a pracovali za mzdy, ktoré boli neporovnateľné s tými, o ktorých sa nám vtedy(ale i dnes)mohlo len snívať. Napriek tomu celá generácia, ktorá nestihla utiecť pracovala a za tie roky neslobody vytvorila majetok, ktorý noví majitelia Slovenska predali a rozdali kapitálotvornej vrstve spoločnosti, aby ich nakoniec pre spokojnosť predali za cca 300 mld. Sk potrebnejším, ako sme my. No pri skúmaní podmienok ,ktoré boli dôvodom úteku každého jedného sa ukazuje, že neboli vždy v súlade s pravdou. a tým, čo o tom hovoria.
Pri sledovaní úniku kapely Tradicional do Švajčiarska som porovnával mojich kolegov, ktorí tiež a v rovnakom období zabudli sa vrátiť. V širšom zábere vedomostí o mnohých aj iných som dospel ku jednoduchej kategorizácii .Známi športovci a umelci, dokonca zaslúžilí to mali najjednoduchšie, pretože o nich svet vedel. Iná kategória umelcov, či spevákov sa dlho živila spievaním po druhotriednych baroch, žiadne masové vystúpenia pred vypredaným hľadiskom ako doma. Najlepšie som poznal skupinu odídencov, technikov. Najčastejšie to bývali tí, čo o našich podnikoch niečo vedeli a v nich aj niečo znamenali. Stali sa zdrojom informácií pre zahraničných dodávateľov z hľadiska našich potrieb a obchodu. Tí odídenci však i neskôr boli v úzadí, na rokovania nechodili, no z istých cielených otázok sme mohli zistiť, že poskytovali kvalifikované informácie o našich potrebách i problémoch. Boli to takí firemní špióni. Iná kategória boli tí, čo mali niečo publikované v odborných časopisoch a istou úlisnosťou získali od školiteľa doporučenie pre stáž u jeho kolegu niekde v zahraničí, kde školiteľa poznali, najlepšie v USA alebo ešte lepšie v Kanade, v Toronte. Nie nezanedbateľná bola kategória osôb, ktorí mali v cudzine rodinu, príbuzných. Tí sa zo záchytných táborov v Rakúsku dostali a veľmi rýchle do Austrálie, alebo do Južnej Afriky a na reverz, že sa tí o rodinu odídenca postarajú v plnom rozsahu a príslušnými referenciami aj pre najdenie si zamestnania.
Všetky uvedené odborné kategórie odídencov boli vítané. Mali slušné vzdelanie v odbore, mali doporučenia, alebo príbuzných niekde v guľatom svete. Naviac pri svojej práci ešte doma prichádzali do styku s angličtinou a tak rýchle splynuli s prostredím.
Zle, až najhoršie boli na tom odídenci bez odbornej prípravy a praxe, bez známostí i znalostí jazyka. Mohli tak začať ako umývači riadu v reštauráciách, alebo ako chodiaci bil dbord na ulici .Dievčatá našli uplatnenie ako trvalé chyžné a upratovačky. Vyššie podľa vizáže a ochoty. A keď v samote, ktorá ich obklopila našli si partnera, či partnerku, splynuli s chudobnými, ktorých aj tam bolo vždy dosť a domov do bývalej vlasti sa veľmi neponáhľajú. Nemajú sa čím chváliť a na cestovné výlohy, prípadne darčeky im neostáva ani teraz. Mohli by porozprávať koľko zamestnaní už absolvovali a ich deti už nevedia odkiaľ jeden z ich rodičov prišiel tam, kde teraz žijú.
Aj preto sami seba spytujme, či tí, čo sme nezdrhli, ale zostali aj po roku 1969 vo vlasti boli slaboši, alebo aj tú opľuvanú republiku mali a majú radi, keď na ňu pľuvali tí úspešní intelektuáli z Hlasu Ameriky.