O partikulárnych aktoch, ktorými orgáni i ministri financií štátov EÚ riešia ekonomickú, finančnú a sociálnu krízu Únie dozvedáme sa skoro denne z médií, no o príčinách, ako diagnostike nemoci sa občania Európy nedozvedajú nič. Nič preto, že príčiny sa opakujú v pravidelných cykloch pokiaľ do nich nevstúpi nejaká demokratizačná vojna a bolo by ich obnažovanie zbytočné. No terajší cyklus krízy kapitalizmu je už dávno o niečom inom.
Na počiatku terajšieho cyklu krízy kapitalizmu boli voľné peniaze(kapitál) v depozitoch a v cenných papieroch bánk a tie ako obchodníci s peniazmi ich priam vnucovali štátom na využívanie v málo, alebo nedostatočne dokladovaných verejných projektoch s istotou, že úvery(pôžičky) budú predsa garantované vládami štátov, teda návratnosť istená.
Prvé dozvuky zlého odhadu návratnosti úverov sa prejavil ukážkovo v Grécku, ale aj iné krajiny v rôznom poradí(Taliansko, Írsko, Španielsko, Portugalsko)sú na tom podobne. Kto nepamätá, že prvé príčiny boli v hlavách aj našich pracovitých liberálov cudzími rukami spájané s lenivými Grékmi, ale aj s inými neduhmi hispánskej rasy. Boli to však urážlivé a klamlivé slová. A tak najviac síl a prostriedkov i stretaní sa ministrov si vyžiadalo kumulovanie kapitálu štátov eurozóny s názvom euroval dočasný i trvalý, pretože počítajú aj s budúcnosťou zóny. Zhromaždiť 700 mld . € zo záloh a garancií štátov, aby boli prostriedky na elimináciu následkov kríz bolo ťažké a zložité. Nie je vylúčené, že ide len o predstavy o dobrom fungovaní spôsobu jeho tvorby. Veľmi poučný, ale len okrajovo publikovaný bol transfér 7 mld. € Grécku z dočasného valu, ktoré po pripočítaní svojich € ťažko vytvorených z úspor výdavkov druhý deň po prevedení ich obratom previedli do jednej banky, ktorá podobne s inými čakala na splatenie svojej pôžičky Grécku. Možno nie v plnom rozsahu, ale ako príklad dostatočný. Takže záchrana ekonomiky štátov, ktoré sú v dlhovej kríze spočíva v tom, že vrátiť budú musieť aj tak všetko, čo si požičali. Zadarmo je len úsmev, ktorý nemizne z tvári Američanov až do chvíle keď padajú na nos. Ostatné je obchod.
Aby dlžnícke štáty vytvorili, čo si napožičiavali + úroky z omeškania obracajú sa do národa pomocou rôznych daňových a odvodových povinností, no banky nechávajú v pokoji, pretože tie nie sú už dávno ich a zasažiteľné .To, komu fyzicky a právne patria nevie verejne nik..
Aj preto nie je najvýznamnejšie ovládať všetky doterajšie dohody a predpoklady rozbehu ekonomických aktivít v jednotlivých štátoch zóny, pretože očakávania sa nesplnia ak masa jednoduchých ľudí nebude mať z čoho ekonomický rast podporovať nákupmi tovarov. Predsa rôzne skryté i zjavné dane sa môžu objaviť na strane prijmov štátu len vtedy, keď skutočne masa námezne pracujúcich bude mať čo v obchodoch a službách utrácať. To vedia iste aj príslušní finanční odborníci a pre istotu radia štátnym orgánom hlavne šetriť a pod hrozbou sankcií a pokút ak deficit štátnych rozpočtov do roku 2013 nezredukujú pod 3,5 % rozpočtu .je to síce ponaučenie z minulých rokov, no v opačnom význame, ako by predpokladal zdravý ekonomický vývoj, teda rast. To, že si náš milionár kúpi jachtu, dá postaviť vilu s bazénom ešte neznamená, že zvyšok ročného zisku ne prevedie do zahraničnej matky- banky, ktorá má síce filiálku na Slovensku, no isté je to, čo sa počíta tam, kde je to istejšie.
Záujem o človeka, ako klienta banky je stály ,pretože je princípom fungovania každej banky a o firmách s miliónovým ročným obratom zvlášť i s predklonom, keď si idú požičať, no tie premýšľajú ako sa zbaviť zamestnancov, ktorí sú neproduktívni. Chýbajú totiž objednávky tovaru, služieb i poctivých výkonov.
Z uvedených, ale len syntetizovaných a publikačne prístupných informácií vyplýva, že liečba vrodených chorôb kapitalizmu je stále rovnaká, demokratická. Silové zložky vlád ponechajú občanov protestovať, rebelovať, štrajkovať, písať petície, no pokiaľ sa to všetko deje v rámci platných zákonov, o nič neide. Ani keď budú hľadať ďalšie mesiace a roky Gorily v bielych košeliach s dlhým rukávom