Tak znelo jedno pravidlo čsl. armády pre vojenské povozy a naviac, aby to bolo úplné, ďalšia veta predpisu A 1-1 znela: “že pohoniči na baku nezdravia“.
Všetko to dobré rady, či predpisy, ktoré platia aj naďalej a u nás, aj keď kone(tie na štyroch nohách)nemáme. Bol v tom vždy problém, najvýraznejšie od doby privatizácie, kedy sa majetok štátu, ako síce adresnej .no anonymnej inštitúcie dostal do rúk hovorcov národa.
No stále, až do týchto mesiacov keď 730 tisíc svojprávnych občanov, ktorých oslovil FNM, aby zaplatili za spravovanie bezcenných akcií z portfólia svojich aktív, či majetku, alebo ich previedli do depozitu Fondu. Alebo, čo potom? Čo s nimi podnikne FNM, ktorému už viackrát hrozilo, že bude z „moci úradnej vrchnostenskej“ zrušený. Tie bezcenné akcie totiž v prvej fáze privatizačného procesu mali svoju reálnu hodnotu, ktorá vyplynula z auditu mnohých rýchle vytvorených spoločností, ktoré núkali vedeniam štátnych podnikov svoje služby, aby ocenili to, čo ešte vtedy nebolo rozkradnuté(fuj také škaredé slovo). Veľké služby hladkému priebehu privatizácie vykonali vtedajší, ale niektorí ešte aj dnešní poslanci niekoľkými novelami zákona 92/91 Zb o veľkej privatizácii a ktoré nasledovali v rýchlom slede a tak, aby v nich našli to, čo potrebovali tí najpotrebnejší a najchamtivejší privatizéri.
Celý proces, o ktorom hovoria tí, čo prišli k rozprávkovým majetkom a dnes tvoria „kapitálotvornú vrstvu spoločnosti“, že nebol prehľadný a spravodlivý, aby sme zabudli. Aj preto sa o udalostiach spred 20 rokov hovorí veľmi málo a keby neprišli vo FNM k otázke čo s bezcennými akciami, ktoré držia v skriniach chudobní občania bolo by aj ďalej to povestné ticho. Ale aj tak nevedia čo s nimi, keď budú u nich vo fonde pretože v právnom štáte musí ísť všetko podľa zákona Nevedia si poradiť s návalom „majiteľov“ akcií, aby sa ich zriekli. Ani jedno politické zoskupenie nemá medzi haraburdím predvolebných hesiel aspoň jedno, že o majetku, ktorý sa účelovo no zákonne(!)dostal do rúk dnešných milionárov bude potrebné ešte niečo povedať. Aby tí, čo ten majetok v hodnote 10 mld € prácou svojich rúk a hláv vytvárali, nezomierali v starobincoch po kontrole či ich zostatkový majetok nie je tak vysoký, aby si ešte platili opatrovanie, na ktoré si prispievali počas aktívneho života a na to, že za ich dane študovali terajší mocipáni a vladári.
Bolo by iste poučné, ale aj trestno-právne dosledovať ako sa fyzický, ale aj duševný majetok(technická dokumentácia, patenty i reglementy) naraz stal bezcenným..
Nie som jediným, kto môže niektoré procesy transformácie popísať ako sa z istej hodnoty majetku stala bezcenná akcia. V prvom rade, alebo v prvom období, keď za kupóny Vl.Mečiara sme sa mohli uchádzať o istý počet akcií kdekoľvek, no s rizikom, že príslušné akcie sú už rozdelené skorším a snaživejším, bolo najviac. Bankové akcie boli zablokované od prvopočiatku. Potom nastalo obdobie skúmania, kde by sa dalo výhodne a perspektívne vložiť zvyšné kupóny. Z toho rozvažovania víťazili pôvodne dobre fungujúce firmy, čo naše ponuky prijali a oznámili, koľko akcií u nich máme. Boli sme spokojní, ako spoluvlastníci národného a sprivatizovaného majetku, ale len do chvíle, keď firma s pôvodným názvom z neznámych príčin zanikla, aby sa na jej pozemku, či v areály objavila iná. Niekedy išlo len o malú zmenu názvu, s iným písmenkom v jej názve .Túto zmenu, alebo zánik s nami ako „akcionármi“ nik neprerokoval ani nás nepozval na valnú hromadu, kde sa takéto zásadné zmeny schvaľovali Nebol dôvod, boli sme v menšine a noví majitelia šetrili naše cestovné výlohy.
Takých je ale 730 tisíc „akcionárov“, ktorí na svojom portfóliu bezcenných akcií majú mnoho akcií takých firiem, ktoré už právne zanikli, ale ony pod iným názvom existujú Pôvodní vedúci činitelia, alebo ich deti sú už dnes managéri a často už viac ako 15 rokov slúžia zahraničným vlastníkom .A tí, čo ich legálne, podľa platných zákonov štátu predali sa dodnes tešia politickej obľube, podporujú pokrok vo forme sponzoringu a budeme ich voliť 10.marca.
Aj keď sa dá úspešne pochybovať o tom, že dnešní leadri a businessmani neslúžili v čsl. armáde a nemali možnosť sa zoznámiť s predpismi A 1-1, no ovládajú, že kočiši nemusia zdraviť(ignorujú ľudí práce) a svoje kone zapriahli podľa predpisu, hlavou v smere jazdy, do svojich svetlých zajtrajškov .Len aby našli toho kováča, čo im podkuje kone a kolára, ktorý im opraví pokazený voz. Možno, že skončia v cudzine, kde im to všetko na objednávku vo verejnom obstarávaní spravia.
Ďakujem, ak ste mali trpezlivosť dočítať text do konca.