Z hľadiska občianskeho i politického bolo by bývalo zo strany vlády poctivejšie, keby k požiadavkám LOZ, ktoré sa doteraz(?) scvrkli na zvýšenie platov lekárov štátnych nemocníc argumentovali pravdivo, ale širšie, ako si minister, či predsedkyňa dovolili, že na to nemáme.
Ide totiž o to, že schválenie návrhu štátneho rozpočtu na rok 2012 podmieňuje minister Mikloš schodkom v v maximálnej výške 4,6 %, ináč ho z rokovania stiahne, čím budúci rok bude fungovať v rozpočtovom provizóriu a riešenie spadne na budúcu vládu, ktorá vzíde z volieb v marci 2012.
Aby hranica schodku bola dodržaná voči požiadavkám EÚ, ako sa vláda zaväzuje, sú nutné rôzne škrty, o ktorých občania nemajú vedieť, ale aj splátky(úroky a splátky dlhov), ktoré sú neodvrátiteľné. Oni , totiž občania by sa oprávnene pýtali, kam sa stratili“ zisky“ “ z predaja majetku štátu v uplynulých rokoch, keď niet už čo predávať, keď iniciovať záujem cudzích investorov o vytváranie pracovných príležitostí musí opäť byť založené na rôznych stimuloch, daňovými prázdninami a splátkami za cudzie investície na našej zemi. A keď deficit štátnych financií v rokoch 2003 až 2007 kolísal v rozmedzí 24 až 26 %.V nasledujúcich rokoch zistiť sa to už z verejne dostupných informácií nebolo možné .Bodaj by
To všetko a spolu by vytvorilo veľmi zlý obraz o ekonomickej politike ponovembrových vlád i toho, kto na koho doplácal a pripomínanie nedostatku banánov a pomarančov, či bezmäsitých štvrtkov, by bol slabou náplasťou na stav, kam sme sa dopracovali Potom by aj preplnené obchody dovážaným tovarom z celého sveta vyzerali ináč, že sme celých 22 rokov žili na dlh, ale tá bázická otázka, kde sa stratili peniaze za predaj funkčných fabrík by ostala .V tomto zmysle sme vlastne historicky dobehli tie štáty , o ktorých hovoria makroekonómovia i politici, že dlhodobo žili nad pomery a ktorým banky vo vidine vysokých ziskov z pôžičiek požičiavali, aby sa samé dostali do existenčných problémov a aj bankrotov. A ako býva dobrým zvykom v kapitalizme najspoľahlivejším riešením býva zvyšovanie počtu rôznych daní , vytváranie nezamestnaných a znižovanie reálnych miezd pre ľudí práce. Veď tých je predsa najviac a niečo znesú v modlitbách a v nádeji, že bude aj lepšie.
Ak sa vrátime k argumentom LOZ, že lekári v štátnych nemocniciach dostávajú za svoju ozaj náročnú a zodpovednú prácu menej ako hostesky v súkromných spoločnostiach a nechcú viac, ako majú odborníci IT tiež v súkromných, ale štátom živených spoločnostiach cez verejné súťaže treba povedať aj to, prečo je to tak. Dosah štátu na odmeňovanie v súkromných firmách je už zanedbateľný, alebo nijaký a len tam kde má štát svojich predstaviteľov v správnych radách .Predsa o svojich pravidlách odmeňovania rozhodujú majoritní akcionári, majitelia , podľa výsledkov, ktoré dosahujú “tvrdou prácou“ svojich odborníkov a manažérov a po ročnej uzávierke
K mzdovým požiadavkám lekárov sa podľa posledných správ pridali už aj učitelia, ktorí z rozhodnutia členskej základne vymenili svojich predstaviteľov vo vrcholných orgánoch svojich odborov, ktorí nie dosť statočne bojovali za zvýšenie platov svojich členov.
Sme len v polčase existencie bývalého režimu, ale už za niekoľko posledných mesiacov sa prejavili také nedostatky v súčasnosti vracajúceho sa kapitalizmu, ktoré za nemenných pravidiel fungovania môžu o ďalších 20 rokov doznať nepredstaviteľné škody na myslení ľudí, revolučných pohybov i prevratov.
Už len naivný ignorant vnímania spoločenského pohybu verí, že zmeny označované ako revolučné, neboli podporované silným finančných kapitálom a jeho politikou preniknúť k novým zdrojom a možnostiam koristiť v nových teritóriách a v unavených režimoch. Všetko bolo pripravené a informácie o ekonomickej kondícii našich popredných firiem a výrobnom programe v špičkových zariadeniach mali vynikajúce, čo viedlo už od prvopočiatku zmien k privatizácii. Potenciálne konkurenčné boli likvidované i s personálom.
Kto by sa pohoršoval nad priebehom udalostí uplynulých 20 rokov, kedy sme skutočne začali navštevovať supermarkety s rôznymi lákavými ponukami a akciami prehliadol , že predsa to sú základné črty kapitalizmu, Len tá pravda a láska ostali v hlave humanistu a čo sa nám páčilo, najmä našim ušiam. Je to ale spoločenský systém tvrdý, až surový a nemá ohľad na slabších. Darmo budú vymýšľať a kopiť peniaze na podporu krachujúcich štátov eurozóny neboli doteraz schopní prekročiť vlastný tieň myslenia.