Pokles hodnoty akcií, ako zaznamenala burza v NY, v deň čierneho piatku má svoju predohru v schválení politických reprezentantov USA zvýšením dlhového limitu o 2,4. biliónov USD (miliárd miliárd), znížení verejných výdajov a vytvorení komisie, ktorá by mala pracovať na návrhu ako znížiť štátny dlh v budúcich rokoch.
Stačí vedieť, že Dow-Jonesov index, ako signifikantný znak ekonomickej kondície, ako ho tvoria ratingové agentúry je stav, ktorý synteticky vytvárajú priemyselní giganti USA(Boining, IBM, General Electric, a hlavne zbrojný gigant Lockheed Martin Cop). Ak prezident B. Obama so súhlasom Senátu i Kongresu v rámci zníženia výdajov aj na zbrojenie musel sa dotknúť všetkých, ktorí pracujú na štátnych objednávkach pre vedenie „obrany demokracie“ všade, kde sú mnohopočetné korpusy US Army. Takže „čierny piatok“ nebol náhodný, ale prirodzený a žalovať spoločnosť Standard &Poors, že zle hodnotila situáciu je alibizmus. Iste sme schopní pamätať, ako rôzne ropné krízy hýbu s globálnym stavom ekonomiky vo svete a v malom.
Reakcia čínskych predstaviteľov, aby US dol prestal byť menovým etalonom sveta je opodstatnená, keď sú veriteľmi 1 159 mld. US dol dlhu práve v USA. Rovnako to vidia aj Rusi.
Sú ale aj iné javy, ktoré spochybňujú spôsoby riešenia aj európskych problémov, ktoré súvisia s udalosťami na Wall Street. Súčasný svet kapitalizmu je založený na raste spotreby, aj keď mnohé krajiny hladujú, alebo sa búria za rozkrádanie národného bohatstva a potrestanie majiteľov štátov. . Ale trvalý rast spotreby prekračuje možnosti tých, ktorí by mali byť garantmi rastu spotreby. A tých je bohužiaľ viac, ako tých, čo to dôsledne plnia voči snahám producentov. Stačí pohliadnuť na agresívne, ale drahé ponuky bánk na úvery, ktoré by mali garantovať rast produkcie, ale aj spotreby. Núkajú úvery a vklady úročia 2,13 % pričom si ešte účtujú rôzne prirážky. Aj preto sa treba pýtať, kto na krízach zarába najviac , bezpečne a trvale. To netreba dokazovať, pretože to pociťujú všetci, ktorým je súčasná potreba čohokoľvek nedosažiteľná. Chuť finančných spoločností je však skostnatelá a náchylná k predstave, že peniaze(kapitál) môžu vyvolať novú potrebu, oživenie trhu. Možno, len do chvíle, keď sa im prestanú vracať vložené peniaze.
To všetko tu už bolo, no therapia, riešenie akútnych problémov je stále rovnaké a nepovedie k dlhodobému pozitívnemu výsledku. Zatiaľ európski komisári hľadajú verejné zdroje a keď ich niet naliehajú, aby si vlády požičali v súkromných bankách, kde peňazí je vždy dosť, no sú ako tovar na predaj za čoraz vyššie úroky a prísne podmienky návratnosti(16,6 %)
Skrátka súkromné banky držia pod krkom vlády a tie spoločne volajú po redukcii verejných výdajov, čo nie je šťastná cesta k prosperite, ale k sociálnym nepokojom až revoltám najbiednejších, ktorých vo svete pribúda.