V médiách,najmä tých štátotvorných neprestávajú ponosy na zlý stav ekonomických parametrov štátu zavinený minulou vládou.Rast HDP je veľmi pomalý,ale aj v porovnaní a s vplyvmi minulých rokov,ktoré boli ešte horšie,nezamestnanosť neklesá a deficit štátneho rozpočtu,ktorý by podľa predstáv p.Mikloša a p.Mihála mal klesať do roku 2013 rôznymi úsprnými opatreniami a zvyšovaním daní na prijateľnú úroveň 3% sa dotkne obyvateľov,ktorí v podstate stav nezapríčinili.Takže na finančnú politiku vlády a bánk,ktoré opäť vykazujú zisky a vlastníkom rátajú dividendy,budú nasledujúce roky platiť občania.Absolutne rovnako,ale percento chudobného je oproti percentu majetného celkom iné.,keď sa prepočíta na eurá.
Takto otázku stavia málokto a „uťahovanie opaskov“,aby sme sa mali nasledujúcich 7 rokov lepšie, počúvame stále Najlepšie z úst p.Mariana Juska,bývalého guvernéra NBS a teraz prezidenta RÚZ.
Súčasnú hospodársku krízu prirovnávajú svojim rozsahom a dôsledkami odborníci k veľkej hospodárskej krízy v rokoch 1928-1933.Aj tá započala v USA a prevalila sa do celého sveta.I jej koniec ktorý znamenal nástup fašizmu a vojny,nie je veľmi ďaleko od terajšej skutočnosti,a strašením o teroristoch a potrebe zbrojiť a vysielať kontigenty do nebezpečných častí sveta.Riešenia sú síce odlišné,ale situácia podobná.Vtedy osvietený prezident USA F.D.Roosevelt po nástupe do úradu vyhlásil program nazývaný neskôr ako Nový Údel(New Deal),ktorý pragmaticky spočíval na verejných prácach veľkého rozsahu a na ktorých sa mali možnosť zúčastniť miliony amerických nezamestnaných .A tí predsa za zarobené doláriky mohli nakupovať a využívať služby.To bol spôsob,ako rozprúdiť hospodársky život v krajine.K tomu však štát prostredníctvom bánk a svojich akcií v nich mohol uvoľňovať potrebné zdroje k verejným prácam a platiť robotníkov.Výsledky sa museli odzrkadliť v praktickom živote .Rástli mestá,dialnice,infraštruktúra.
Súčasné riešenie dôsledkov krízy je celkom iné a zakladá sa podľa konania vlády v Bruseli na reštrinkciách a uťahovaní opaskov,teda celkom naopak,na úsporných opatreniach a raste daní a odvodov.I to je dôsledok zmien,ako od dôb prezidenta F.D.Roosevelta sa zmenil svet a ako poklesol vplyv vlád na rozhodovacie procesy štátu a ako vzrástla sila bánk a finančných skupín.
Je tu aj iná odlišnosť,ktorou bol vtedajší a súčasný charakter spoločnosti.Vtedy to bol kapitalizmus so všetkými negatívnymi javmi a vzťahom podnikateľov k ľu´dom práce a ktorý doznal istých kozmetických úprav nazývaný ako „spotrebná ekonomika“.Úsilie o ťažko odôvodniteľný rast spotreby a čohokoľvek s mimoriadne nepriaznivými a nezvratnými dôsledkami pre život na Zemi.
Ak by sme si položili hypotetickú otázku,prečo na základe skúseností a dôsledkov veľkej hospodárskej krízy z prvej polovice minulého storočia sa nedá postupovať i teraz,je možná len jedna a jednoduchá odpoveď,že reprezentanti štátov už nie sú v svojich kompetenciách a právomociach takí silní,aby niečo riadili podľa práva,ale sú podriadení záujmom finančných skupín.Úradne sa takému ovplyvňovaniu hovorí lobbing.Keď p.I.Radičová obhajovala pred novinármi spôsob,akým bude vláda zlepšovať ekonomické parametre v nasledujúcom období vyslovila pozoruhodnú myšlienku,že bolo dohodnuté tak,aby sa úspory týkali viac spotreby,ako práce.Len ten,kto sa za tie roky naučil čítať správne vyslovené vety a nápady pochopí,že úspora sa nesmú dotknúť nadštandardných a nečestne zarobených peňazí.Pri súvislej reči prezidenta KOZ sa tento vyslovil tiež na rovnakú tému zásluhovosti prijmov z práce,keď uviedol,že len v roku 2009 pribudlo do rodiny slovenských milionárov 30 nových mien.Čo sa dá k tomu povedať?Možno len to,že ak ministri Mikloš a Mihál hľadajú spôsoby ako zveľadiť verejné financie postihom osôb živiacich sa prácou a úpravami v sociálnych bonusoch a v Zákoníku práce unikajú im hlavné zdroje,ktoré držia vlastníci bánk,ale tí predsa sídlia mimo územia Slovenska.Zmenili sa naše možnosti.Ale to je už o niečom inom.