Príčiny sú v dávnoveku
Keď som videl na fotografiách vnútornú časť budovy školy v obci Nacina Ves po páde vonkajších stien a výplň stien zhotovenú z chartných škvárobetonových tvárnic,začal som sa čudovať,že budova školy z roku 1960 vôbec vydržala toľko rokov dupot školákov počas prestávok a nespadla skôr s ešte tragickejšími dôsledkami.
Od roku 1958,kedy som bol „odvelený“na umiestnenku pracovať po škole v tomto regione Slovenska,divil som sa mnohým skutočnostiam dovtedy mi neznámym.Aj preto chcem tragédiu v obci Nacina Ves spojiť s demoláciou rodinných domov v obci Nižná Myšľa,ako ju dramaticky predstavujú kameramani TV.Obce sú od seba vzdialené,no spája ich niekoľko spoločných problémov – nedostatok kvalitných stavebných materiálov,malé skúsenosti stavebníkov,nedodržiavanie elementárnych predpisov o vlastnostiach územia vyhliadnutého pre stavbu domu,ale aj iné tiež dôležité okolnosti akými boli i sú peniaze.
Postaviť dom a zasadiť strom patrí i dnes medzi prvoradé úlohy hlavy rodiny a už v dobe,keď sa ňou stane a nielen na východnom Slovensku.Tam však bol vždy spojený aj s nedostatkami každého druhu.Spomínaný už nedostatok kvalitného stavebného materiálu,keď sa tehla vozila až z Beregszázu(Berehova)ale aj cementu,piesku,štrku,tvárnic,vápna,ale aj keramiky atď a hlavne smrekového dreva.,násobený absenciou projektov nahrádzaný kresbami na štvročekovom papieri podľa vzoru,aký má sused.Z ľudského pohľadu kritický bol aj nedostatok remesiel.Všetky parametre od hĺbky základov až po ploché strechy kryté plechom pre nedostatok keramickej krytiny a drevených trámov z ihkičnatého dreva,ktoré vždy boli nad finančné možnosti stavcbníkaTo boli v skutočnosti hlavné dôvody,prečo tamojšie dediny budované rovnakými majstrami sú rovnaké aj v chybách.Tí ľudia,stavebníci v spomínanej dobe na také drobnosti ani nehľadeli,potrebovali po vojne niekde bývať a prispôsobovali sa tomu,čo videli v časopisoch,alebo už v TV a to všetko s finančnými omedzeniamiTí ľudia boli i sú chudobní i dnes.
Lepšia situácia nebola ani pri budovaní fabrík v rámci programu s názvom – industrializácia Slovenska.Stavební robotníci boli síce miestni,ovládajúci lopatu a krompáč.Armovanie vencov priemyselných objektov bolo až tak náročné,že ho vykonávali v subdodávke firmy z vnútrozemia.Dlho nebolo možné pre tieto prekážky budovať stavby s okrúhlym pôdorysom a ploché stropy s rozpätí, 12-18 m bez podpier.
Pamätám i časy,keď stvebník na vtedy už kvalifikované námietky odborníkov zo stavebného úradu,keď sa ten odhodlal poradiť,alebo niečo stavebníkovi odmietnúť(napr.miesto stavby) bol surovo napadnutý,že za:“svoje peniaze postaím to,čo ja chcem a tam,kde je to moje“.
Uvedené riadky nie sú v žiadnom prípade kritikou príčin,prečo sa niečo stalo tak i s dôsledkami a ľudským žiaľom,ale len ako spomienka na časy,keď niečo začalo a prečo to tak bolo, ako bolo.Od tej doby ubehlo veľa rokov a preto nezaškodí si spomenúť na cestu,ktorou sme prešli i tou trnistou.