Súčasné, nie práve vzorné vzájomné vzťahy medzi Poľskom a Ukrajinou, ako sa mohli čitatelia dočítať, neprispievajú k pokojnej a činorodej spolupráci celej Únie, pretože práve teraz sú kontraproduktívne voči dôsledkom, ktoré plynú z odchodu Veľkej Británie z nej. a dôsledkov z pokusu o prevrat v Turecku.
Podnet k vynášaniu správ o nie práve príkladných udalostiach v pozitívnom zmysle poskytujú výročia na jednej i druhej strane hraníc, ktoré sú hodnotené stále a rozdielne Teraz k nim poslúžil 11.júl, kedy v roku 1943 uskutočnili na území terajšej Ukrajiny v oblasti Volyne pogrom na občanov poľskej národnosti príslušníci vojenských oddielov S.A.Banderu, ktorý dodnes nemá priliehavý názov ako genocída, ktorý však ukrajinská strana odmieta. Aby sa hodnotenia oboch strán zblížili, kladú príčiny krvavého vyčíňania počas tejto etnickej čistky ako dôsledok paktu Ribbentrop-Molotov, teda vinu kladú na dnešné Rusko. Vtedy si boli obe strany na jeho základe rozdelili v roku 1939 Poľsko, Nemecko 1.sept. po inscenovanom útoku preoblečených SS vojakov na rádiostanicu v Gleiwitz – Gliwicze a sovietske vojská 17.sept. ako opatrenia na ochranu občanov hovoriacich po ukrajinsky, ale na území vtedajšieho Poľska.
A teraz ďalej, do minulosti, ktorá nevie byť zabudnutá
Po každej vojne diktuje víťaz porazenému svoje podmienky, vnucuje mu svoje predstavy o zriadení a nastoluje svoj spoločenský poriadok. A tak to bolo aj po tej druhej svetovej. Ak Stepan A.Bandera, dnes už hrdina Ukrajiny so spolubojovníkmi z UPA spojil svoju budúcnosť i budúcnosť Ukrajiny s porážkou Červenej armády bolo to jeho rozhodnutie i s dôsledkami. A tie boli kruté až tak, že rozprášené a prenasledované jeho oddiely tiahli ešte v roku 1947 ako banditi západným smerom, zúfalí a nemilosrdní v nádeji, že sa prebijú do americkej okupačnej zóny v Nemecku, čo bola ich zlá predstava. a nádej. Vieme o tom niečo, aspoň ešte žijúci, keď v úžine pod Strečnom v osade Jánošíkovo likvidovali naše ozbrojené sily vojakov i partizánov jednu skupinu dnes hrdinu Ukrajiny banderovcov vedenú Burlakom aj s jeho spolubojovníčkou Oféliou.
Ako však vyplýva zo súčasného postoja Poľska a vnímania povojnových udalostí treba začrieť ešte do dávnejšej minulosti, keď Halič – Galícia a Lemberk – Lviv, bola súčasť ríše Habsburgov a rýchlovlaky premávali na trati Budapest – Lviv raz denne aj cez územie východného Slovenska. Keď po rozklade Uhorska po vojne tej prvej a tiež svetovej, došlo k vzniku nových štátov a k zmenám i na území Galície – Haliče, keď jej veľká časť pripadla Poľsku až za Lviv i s ukrajinsky hovoriacim obyvateľstvom a južná časť mimo Besarabie ako zakarpatsko bola pričlenená k Československu.s názvom Podkarpatská Rus. Možno o tom rozhodovalo i národnostné zloženie občanov žijúcich na tomto území, keď vieme že tu žili Rusíni, Huculi, Lemkovia a možno i iní, dnes už zabudnuté etniká z predchádzajúcich dôb.. Nedokončený ostal proces definovania etnických i geografických hraníc medzi Poľskom a Ukrajinou. Práve preto že táto časť bola viacjazyčná, Poliaci, Ukrajinci i Volyňskí Česi a Maďari, Židia počas celého medzivojnového obdobia a v rokoch 1920-1945.
Povojnové usporiadanie, teda po roku 1945, východnej časti Európy malo zo strany víťaza za cieľ nanovo definovať Ukrajinu v rámci Sovietskeho zväzu s tým, že východná časť dovtedajšieho Poľska, práve bez Galície bola územne presunutá na západ (Wroclaw – Breslaw, Danzing – Gdaňsk) i s obyvateľmi aj s mnohými Ukrajincami do miest a obcí po odídencoch – Nemcoch, ktorí dovtedy žili na pravobrežnej Nise a Odre do priemyselne najvyspelejšej časti krajiny známej ako Sliezsko a tak je to doteraz. Ale územná expanzia Ukrajiny západným smerom bola iste sprevádzaná aj s prejavmi odplaty za príkoria, ktorými trpeli raz jedni a inokedy druhí na oboch stranách hraníc. Veď od seba sa líšia obe strany i teraz svojim náboženstvom. Kým Poliaci sú tuhí katolíci a Ukrajinci patria ku gréckym katolíkom a pravoslávnym. Čo s tým, môžu sa bratať ľudia v menších lokalitách? Ani teraz, po rokoch.
Preto vstup sovietskych vojsk na územie vtedajšieho Poľska osídleného Ukrajincami v roku 1939 treba (asi) chápať po rokoch historicky, aj keď sa história už z hľadiska faktov a udalostí nedá zmeniť, no nemá byť účelovo zneužívaná na jatrenie starých rán a krívd. Ale všetko, čo sa dialo v tomto priestore v mnohých predchádzajúcich rokoch a čo sa politicky a geograficky predsa dotýka aj nás, malo by byť viac osvetľované. historicky, ako istý dejinný fakt. A mladá, povojnová generácia o tom nevie skutočne nič.
Je totiž aktuálne práve to, že Poľsko, ako člen NATO i EÚ musí po tom všetkom oficiálne byť na strane Ukrajiny a podporovať ju v úsilí o vstup do európskych ekonomických i vojenských štruktúr a k tomu vhodne využívajú oba štáty spoločne protiruskú rétoriku, ktorá ich spája. Ale predsa ruské kroky a v tej dobe boli smerované ku definovaniu štátu Ukrajiny v dnešnej podobe, na čo by Ukrajinci, hlavne ich predstavitelia, nemali zabudnúť.
Celá debata | RSS tejto debaty