alebo ako hovoril Josef Švejk :Na dělnej lid se musí přísně
Každý deň prináša správy a názory, o ktorých pravdivosti možno úspešne pochybovať. Medzi tie posledné patrili argumenty p.Kičinu, prezidenta PAS(Podnikateľská aliancia Slovenska) o dôvodoch, prečo naši námedzne pracujúci(robia za mzdu)nemôžu mať vyššie mzdy. Údajne preto ,že ešte stále pretrváva u nás nízka(alebo nižšia)produktivita práce A keby naši námedzne pracujúci „pritlačili na pílu“ a žiadali vyššie odmeny za prácu za porovnateľné výsledky v porovnateľných pozíciách napr. pri montáži automobilov dobrotiví podnikatelia a majitelia by zbalili inventár a potiahli by do krajín, kde hodnota pracovnej sily je ešte nižšia. A ako ukázal obrázok v inej relácii TV novín relácia hodinovej odmeny našich námedzne pracujúcich je štvrtinová proti odmenám v iných krajinách EÚ (8 € vs 34 €).
Takže také sú argumenty v odmeňovaní za prácu v tých odvetviach, kde sa výsledky dajú merať a treba dodať, že sú to firmy v rukách zahraničných spoločností a bez možnosti vplyvu našich úradných činiteľov. Ale im sa prirovnávajú aj domáci producenti prác.
Iný finančný expert v tejto súvislosti bol v rovnaký večer na podporu slov p. Kičinu povedal ,že vyrovnávanie rastu produktivity práce a tým aj príjmov je proces dlhodobý, počítateľný v desiatkach rokov ale začal opatrne počítať od prvej desiatky .Ale treba sa možno technokraticky pýtať týchto našich reprezentantov, či zahraniční majitelia, či investori, keď kupovali a zavádzali výroby svojich tovarov inštalovali u nás staré, repasované stroje a zariadenia, tak to bol od našich západných chlebodárcov podnikateľský ťah ,deklarovaný ako pomoc zaostalým krajinám. Ak to boli stroje a zariadenia nové, na úrovni doby, nie je vhodné hovoriť o nižšej produktivite práce našich ľudí a o nízkej ich zručnosti. Potom prevrat v roku 1990 až dodnes nebolo oslobodenie od starého režimu a od Moskvy, ale riešenie ich naliehavých problémov už vtedy hroziacej dlhodobej krízy kapitalizmu.
Toľko o otázke odmeňovania za prácu tam, kde sa dá výsledok merať. Ale sú ďalšie odvetvia, kde nespokojnosť s odmeňovaním za prácu sa prehĺbila.a tam, kde dosah našich vládnych inštitúcií je nespochybniteľný .Začali s tým lekári a zdravotnícky personál, teraz sestričky a zdravotní laboranti v štátnych a verejných zariadeniach. Nespokojní sú učitelia, daňoví úradníci, šoféri autobusov verejnej dopravy. Čo s nimi? Aj tam treba podľa p.Kičinu hľadieť na produktivitu? Ako ju merať, ak nie porovnávaním s podobnými profesiami a v demokratickej cudzine.?
Zaujímavým apendixom v problematike odmeňovania sú umelci, ktorí ako prví váľali základy minulého režimu, keď stávali i v daždi na praktikábloch z materských divadiel a rečnili do požičaných zvukových aparatúr a odhadzovali dekréty o menovaní a titulmi. Dnes by za požičané praktikáble museli novým majiteľom divadiel platiť trhovú cenu.
Vyplatilo sa, dnes majú príležitosť dabovať juhoamerické telenovely, alebo hrať v platenej reklame a v podúrovňových seriáloch. domácej produkcie. Sú to všetko osoby citlivé(ako sa dnes hovorí senzitívne) a svoje role v nich obhajujú tým, že za účty ,ktorými ich naháňajú doručitelia treba platiť a nemalé čiastky a tak berú, čo príde a sú radi, keď si ich všimne ktorýkoľvek producent. A tí tiež nežijú z reštitúcií a tak produkujú to, čo chcú vlastníci TV staníc a aj ten najstupidnejší brak, kde sa strieľa a krv tečie ako paradajková šťava.
Tak, keď rôzni finanční experti vedia presne porovnaním odmeňovania námezne pracujúcich s ich proťajškami vo vyspelých krajinách EÚ potom vedia stanoviť o koľko % majú naši nižšiu produktivitu práce. Ďaleko zmierlivejší sú pri porovnávaní príjmov v slobodných povolaniach. Do tejto kategórie sa neodvažujú hovoriť. No ak športovec ,ktorého odmena je viac ako 100 násobná mzde robotníka, ktorý počítateľne vyrába vecné hodnoty, má vzdelanie a on nedokončenú strednú školu a denne poskytuje rozhovor na tému, že prestup kamsi je(či bola) pre neho „nová výzva „ je merateľný v odmeňovaní aj s doktorantom, majiteľom publikácií a patentov?
Podobne, ale málo pravdivo možno uvažovať o reláciách odmeňovania za dokázateľné výkony, nie za vytrucované pod hrozbami a stanovené v rôznych programoch, kde slečny krútia zadkami a všetky sú, ako keby ich mala jedna mater. Kto stanoví ich ceny?
Puncovaný finančný odborník nás odkáže na zákonitosti trhu, zákony ponuky a dopytu, no tam, kde nedošlo k tvorbe reálnej hodnoty vo výrobnom procese, či na pôde a v maštali, začínajú sa prejavovať inflačné trendy, rast ceny bez hodnotového krytia a prácu majú len emisné banky, ktoré objednávajú nové emisie bankoviek..A to je už definovaná choroba doby, ktorú žijeme, kde sa stavajú eurovaly, tlačia nové bankovky a prijimajú represívne opatrenia na znižovaní verejných výdajov a istým držaním uzdy verejných výdajov sú mzdy
Celá debata | RSS tejto debaty